Noam Chomsky, americký filozof a občiansky aktivista, označil v minulosti Republikánsku stranu za najnebezpečnejšiu organizáciu na svete. Tento názor vyslovil v súvislosti s jej pretrvávajúcimi postojmi vo vzťahu k neochote podniknúť akékoľvek kroky zmierňujúce dosahy klimatických zmien. Zašlo to až tak ďaleko, že Spojené štáty pod Trumpovou kuratelou oznámili vystúpenie z Parížskej klimatickej dohody. Nemožno pritom tvrdiť, že Trump je v tomto smere osamelým pylónom odolávajúcim náporu progresívnych kolegov.
Odmyslime si na chvíľu medzinárodné dôsledky vystúpenia z Parížskej klimatickej dohody a pozrime sa na ďalšie aktivity strany, ktorá sa pýši dedičstvom Abrahama Lincolna. V roku 2010 sa Obamovej administratíve podarilo presadiť zákon regulujúci malé a stredné banky, tzv. Dodd-Frank Act. Argumentácia vychádzala zo skúsenosti z krízy, keď sa ukázalo, aký dosah môže mať deregulácia niektorých investičných zámerov.
V roku 2018 sa „darí“ postupne tento zákon odbúravať. V praxi to znamená, že banky prídu o značnú časť federálneho dohľadu, najmä nebudú musieť podstupovať tzv. stress testy, ktoré sledovali ich ekonomickú životaschopnosť.
V čase, keď banky dosahujú rekordné zisky, sa javí takáto legislatíva ako nepochopiteľná. Ale to by sme mohli tvrdiť aj o vystúpení z Parížskej klimatickej dohody. Najzarážajúcejšie však je, že republikáni našli vo svojom dlhoročnom úsilí odbúrať štátnu reguláciu bánk dostatočné množstvo spriaznených demokratov. Pri odstraňovaní Dodd-Frankovho zákona však ešte len začíname.
Republikánska strana možno nie je najnebezpečnejšou organizáciou na svete. Pokojne však môžeme tvrdiť, že sa jej úspešne darí udržiavať si prvenstvo v USA.
Spolu so zákonom regulujúcim dohľad nad malými a strednými bankami bolo prijaté aj obmedzenie investičných aktivít najväčších bankových inštitúcií, tzv. Volckerovo pravidlo. To zabraňuje niektorým riskantným aktivitám s vkladmi občanov. Banky ho, pochopiteľne, kritizovali, no teraz sa tešia priaznivému politickému prostrediu, ktoré pod rúškom kapitálovej likvidity a posilnenia trhovej konkurencieschopnosti umožňuje vítať jeho postupné oslabenie.
Zároveň Najvyšší súd judikoval, že korporácie sú oprávnené vkladať do pracovných zmlúv doložky o arbitrážnom konaní. V praxi to znamená, že v prípade kolektívnej akcie sa bude preferovať presunutie sporu spod právomoci súdu do pôsobnosti arbitrážneho konania. Hlasovanie sudcov Najvyššieho súdu dopadlo päť ku štyrom v prospech uplatnenia arbitráže, aj vďaka hlasu Neila Gorsucha, konzervatívneho sudcu, ktorého nominoval Donald Trump a schválil väčšinovo republikánsky Senát po tom, čo dlhodobo odmietal schváliť nominanta Baracka Obamu Merricka Garlanda s absurdným odôvodnením, že treba počkať na nového prezidenta.
Hoci Obamovi možno vyčítať nepreberné množstvo zlyhaní či vyslovených prešľapov, jeho administratíva sa môže pýšiť mnohými sociálnymi úspechmi. Vzhľadom na to, že zo „štátneho“ zachránili niektoré banky, sociálna legislatíva, ktorá nasledovala zväčša v roku 2010, sa zdala byť politicky nevyhnutnou.
Medzi takú patril napríklad aj program federálnych študentských pôžičiek, ktorých splácanie je v súčasnosti viazané na príjem dlžníkov. Študentské pôžičky sa stali v Spojených štátoch subjektom kolektívnej traumy. Ako reakciu na vzrastajúce zadlženie Kongres prakticky „znárodnil“ tento program, a v súčasnosti je asi 90 % pôžičiek v réžii štátu.
Republikáni program kritizujú ako príliš štedrý, rozpočtovo nezodpovedný a podporujúci ľahostajnosť a nezodpovednosť študentov. V Kongrese sa už diskutuje o jeho úprave, ktorá by okrem iného zvýšila mesačné splátkové minimum o 50 %, znížila výšku potenciálnej pôžičky a odstránila možnosť odpustenia časti dlhu po 20– až 25-ročnom splácaní. Pri schválení takejto formy novely možno očakávať len ďalšie prehlbovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými.
Trumpova „slávna“ daňová reforma, ktorá v podstate iba znižuje korporátne dane, už takisto prináša svoje ovocie. Napríklad spoločnosť Apple už oznámila, že peniaze, ktoré virtuálne presunula naspäť do Spojených štátov, použije na nákup svojich vlastných akcií a uspokojí tak svojich akcionárov. K tomu navyše treba pripočítať zvýšenie vojenského rozpočtu a neustále snahy odbúrať rôzne služby zdravotnej starostlivosti. A to sme len pri domácich útokoch na demokraciu.
Republikánska strana možno nie je najnebezpečnejšou organizáciou na svete. Táto premisa by si zaslúžila hlbšiu diskusiu. Pokojne však môžeme tvrdiť, že sa jej úspešne darí udržiavať si prvenstvo v Spojených štátoch.