S podobnou myšlienkou prišiel v roku 1798 britský filozof Thomas R. Malthus v Eseji o princípe populácie. Jeho hlavným argumentom bolo tvrdenie, že počet obyvateľov rastie rýchlejšie ako poľnohospodárska produktivita a bez určitých obmedzení tento nepomer nevyhnutne povedie k hladomorom. Samotná esej bola namierená proti sociálnym opatreniam vyplývajúcich z vtedajších britských zákonov o chudobe. Sociálna podpora najchudobnejším podľa Malthusa iba udržiavala mizériu namiesto toho, aby nechala prírodu konať a navrátila počet obyvateľov na množstvo úmerné produkcii potravín. Spoločnosť mala jednoducho nechať ľudí zahynúť namiesto toho, aby ich zachraňovala.
Rovnostárska genocída?
Tento argument sa v rôznych obmenách objavuje vo verejnej diskusii dodnes. Smutne známe je Churchillovo obviňovanie Indov z hladomoru počas jeho vlastnej koloniálnej vlády nad Indiou. Mohli si za to vraj sami, pretože „sa množia ako králiky“. Tvrdý úder takýmto predstavám zasadzuje najnovšia marvelovka Avengers: Nekonečná vojna. Malthusovu pôvodnú ideu doťahuje do svojho logického konca.
Obavy z nedostatku ľudí veľmi rýchlo nahradil strach z ich nadmerného množstva.
Hlavný zloduch Thanos sa neusiluje o nič menšie, ako o väčšie dobro pre celý vesmír. Toto dobro chce dosiahnuť genocídou polovice obyvateľstva. Iba tá zaistí návrat vesmírnej rovnováhy.
Vskutku vznešený cieľ získava na presvedčivosti svojím rovnostárstvom. Thanos zabíja bez ohľadu na sociálne postavenie budúcich obetí. Akoby sa nás tvorcovia snažili prinútiť zamyslieť sa, či naozaj nepotrebujeme znížiť počet obyvateľov na Zemi a rovnosť v smrti takúto potrebu pomáha legitimizovať. Nie je teda niečo na Thanosových/Malthusových argumentoch zmysluplné?
Je pozitívom, že Marvel z Thanosa urobil typickú negatívnu postavu, voči ktorej sa všetky rozhádané sily spoja, aby sa ju pokúsili poraziť. Azda to je skutočným posolstvom filmu – spájať sa proti novodobým Malthusom, ktorých je dnes neúrekom. Stretnúť ich možno najmä v medzinárodných organizáciách, vo filantropických nadáciách, ale aj v národných vládach bohatých i chudobných krajín. Spája ich snaha ovplyvňovať ľudskú reprodukciu.
Populačné politiky
Populačné politiky existujú minimálne odkedy prišiel Malthus so svojou teóriou. V 20. rokoch minulého storočia bolo cieľom koloniálnych politík dokonca zvyšovať počet kolonizovaného obyvateľstva, ktoré malo pracovať na kolonizátorov.
Obavy z nedostatku ľudí však veľmi rýchlo nahradil strach z ich nadmerného množstva. Do chudobných krajín začala prúdiť tzv. rozvojová pomoc často podmieňovaná práve populačnými politikami. Ich súčasťou bývajú niekedy násilné sterilizácie. Napríklad podľa denníka Observer britská rozvojová pomoc ešte v tomto desaťročí financovala násilné sterilizácie v Indii s cieľom bojovať proti klimatickej zmene. U nás vieme o smutných prípadoch sterilizácie Rómok.
Populačné politiky pokračujú dodnes a bývajú spájané so ziskami nadnárodných farmaceutických spoločností predávajúcich antikoncepciu chudobným krajinám. Napríklad v diskusii o smerovaní nemeckej rozvojovej pomoci panuje podľa Daniela Bendixa z Univerzity v Kasseli obava, že 2,9-percentný populačný rast v Tanzánii je pre životné prostredie privysoký. Ďalším dôvodom je obava, že nárast obyvateľstva povedie k destabilizácii a zníži kúpyschopnosť tanzánskeho obyvateľstva, čo by mohlo poškodiť nemecký export.
Snahou je preto zmeniť postoje a správanie žien, aby chceli mať menej detí a začali používať antikoncepciu. Tú donorom predáva napríklad nemecká firma Bayer. Okrem ziskov sa usiluje o zaistenie trhu, ktorý sa má podľa odhadov v najbližších piatich rokoch zdvojnásobiť.
Porovnajme si spotrebu detí
Ako vidno, časť Malthusovej argumentácie je v globálnej verejnej politike stále prítomná. A treba jej uznať možnosť, že jedného dňa by nás mohlo byť toľko, že by nás planéta neuživila. Táto argumentácia však zabúda na jednu významnú skutočnosť v otázke rovnosti. Hoci sú populačné politiky určené najchudobnejším, nie sú to oni, kto spotrebúva najviac zdrojov. Podľa Gayatri Spivak z Kolumbijskej univerzity spotrebuje euroamerické dieťa v priemere 183-krát viac ako dieťa z globálneho Juhu.
Aj Thanosovo zvrátené rovnostárstvo je teda pokrivené. Nemá však zmysel viesť diskusiu o rovnostárstve genocíd alebo násilných sterilizácií. Naopak, užitočné je, že nám globálny kasový trhák dáva priestor na zamyslenie sa nad súčasnými populačnými politikami. A ešte lepšie je, že sa Marvel stavia na stranu kritikov týchto politík. Samozrejmosť dvesto rokov starej ideológie preľudnenia sa tým naštrbuje.