Majú i nemajú pravdu. Majú pravdu v tom, že dejiny nás utvrdili o nestabilite kapitalizmu, v ktorom sa s určitou pravidelnosťou striedajú rôzne druhy kríz, napríklad z nadvýroby, dlhová kríza a pod. Kríza, od začiatku ktorej ubehlo desať rokov, však nebola krízou ako zvyčajne, bola krízou s veľkým K. V histórii kapitalizmu takáto kríza vznikla iba po druhýkrát. Rezolútne tvrdiť, že nás čaká tretia kríza s veľkým K, by sa asi neodvážil ani laureát Nobelovej ceny za ekonómiu.
Mýty o druhej najväčšej kríze kapitalizmu
Počiatky Krízy sa kladú rôzne – do r. 2007 alebo do r. 2008. V r. 2007 sa po 150 rokoch odohral prvý run na britskú banku Northern Rock. Zástupy pred bankomatmi pripomínali tie pred našou Investičnou a rozvojovou bankou (IRB) v r. 1997. V septembri r. 2008 vyhlásila bankrot americká investičná banka Lehman Brothers, čo sa pokladá za skutočný spúšťač Krízy. Jej príznaky, ktoré málokto v tom čase bral vážne, sa však začali prejavovať už v r. 2006, keď v USA nastal prepad cien nehnuteľností ako dôsledok neschopnosti domácností s nízkymi príjmami splácať hypotekárne úvery. Vládne administratívy bez ohľadu na politické zafarbenie podporovali jeden z amerických snov: bývať vo vlastnom. V prospech tohto sna sa vytvorili dve vládou sponzorované inštitúcie: Fannie Mae a Freddie Mac.
Najväčšiu vinu na vzniku krízy má deregulácia finančného trhu, liberalizácia finančného kapitálu a reaganomika či thatcherizmus, v ktorých treba hľadať aj odpoveď, prečo klesal podiel miezd na národnom príjme a prečo sa domácnosti museli zadlžovať.
Keď, ako sa hovorí, praskla realitná bublina, respektíve vypukla tzv. subprime crisis, vznikol prvý mýtus. Za krízu je údajne zodpovedné zasahovanie vlád do trhu nehnuteľností prostredníctvom Fannie a Freddie, a nielen ich. Málokto si položil otázku, o koľko a prečo vzrástla zadlženosť amerických domácností v rokoch 1995 až 2005 a prečo neschopnosť splácať hypotéky sa rozšírila i na strednú triedu. Medzi tromi miliónmi rodín, ktorým napríklad v r. 2010 v USA pre neschopnosť splácať hypotéku zhabali majetok, neboli rodiny zo strednej triedy žiadnou raritou. Kríza v USA sa začala ako dlhová kríza, ale nie pre neudržateľný dlh vlády, ale pre neudržateľný rast súkromného dlhu.
V EÚ sa rozšíril mýtus práve o tom, že druhá fáza Krízy, ktorá zasiahla eurozónu počnúc rokom 2010, je „dlhovou krízou“ a jej príčinou je nezodpovedné hospodárenie vlád, ktoré vytvárajú rozpočtové deficity a zadlžujú štáty, t. j. budúce generácie. Keby sa na základe tohto mýtu nezačala ordinovať i protikrízová politika po r. 2009, mohli by sme iba pokrútiť hlavou. Jej „zásluhou“ sa však nielen tzv. štáty PIGS (Portugalsko, Írsko, Grécko, Španielsko) podriadili drastickej „liečbe“, ale eurozóna stratila na raste – ako sa odhaduje – desať rokov. A nielen to: skutočné príčiny krízy eurozóny sa neriešili a euro zostáva vystavené budúcim rizikám.
Kto za to môže?
Hnev „ľudu“ sa po vypuknutí krízy obrátil proti šéfom bánk a na Islande a ešte v niektorých ojedinelých prípadoch inde niekoľko z nich skončilo za mrežami. Obmedzenie bonusov bankárom v EÚ bolo populistickou odpoveďou, ktorá však triafala vedľa. Príčiny Krízy boli oveľa hlbšie ako iba chamtivosť finančného sektora, o ktorej v Stoneovom filme Wall Street jej hlavný protagonista Gordon Gekko (Michael Douglas) tvrdil, že je dobrá.
Z dlhovej krízy v USA, spôsobenej vysokou zadlženosťou sektora domácností, ktorá dosiahla v r. 2005 až 135 % HDP (v Británii 159 % HDP) vznikla finančná kríza, ktorá sa rozšírila na globálnu finančnú, ekonomickú, ale i sociálnu krízu. „Domovom“ Krízy sa nestali Spojené štáty, ako i Veľká Británia náhodou. Jej korene siahajú oveľa viac do minulosti, ako sa zdá. Na začiatok Krízy sa začalo „zbierať“ vznikom tzv. finančného kapitalizmu v neoliberálnom prostredí, ktoré sa datuje v USA a vo Veľkej Británii zhruba do polovice 70. rokov minulého storočia. Najväčšiu vinu na vzniku krízy má deregulácia finančného trhu, liberalizácia finančného kapitálu a pomery známe ako reaganomika či thatcherizmus, v ktorých treba hľadať aj odpoveď, prečo klesal podiel miezd na národnom príjme a prečo sa domácnosti museli zadlžovať hypotekárnymi a spotrebnými úvermi v takom rozsahu.
Čaká nás nová Kríza?
Zadlženosť vlád, ktoré zachraňovali finančný sektor – ako i v dôsledku Veľkej recesie – narástla a je väčšia ako pred krízou. Nebezpečnejší je nárast súkromného dlhu a predovšetkým domácností. Rast cien aktív je väčší ako pred krízou. Dlhovej kríze, ktorej dôsledkom bude spomalenie alebo pokles hospodárstva, sa zrejme preto nevyhneme.
Globálna finančná kríza si však vynútila nové regulačné opatrenia, pôvodne razantnejšie v USA ako v EÚ, ktoré by mali zamedziť, aby z dlhovej krízy vznikla tretia Kríza. Že budú tieto opatrenia dostatočné, zostáva nám len veriť. Ostatné rozhodnutie Kongresu USA, ktorý 22. mája t. r. revidoval tzv. Dodd-Frankov protikrízový zákon a o pár dní nato umožnil Fedu oslabiť tzv. Volckerovo pravidlo, ktorého zámerom bolo obmedziť riskantné operácie na Wall Street, túto vieru oslabujú…