Keď sa jar začínala pomerne chladným marcom, málokto očakával, že nakoniec prekoná rekordy. Stalo sa. Priemerná teplota v apríli bola u nás vyššia, ako je v apríli typické. A máj? Hovorí sa „Studený máj, v stodole raj“. Ten však svojou teplotou prekonal teploty typické pre jún či dokonca august. Namiesto raja tak poľnohospodári môžu začať počítať škody na úrode.
Máj skončil rekordnou teplotou aj v značnej časti Európy, dokonca aj USA. Neprejde deň, ktorý by nepriniesol dramatické videá a správy o zaliatych cestách a uliciach metra, plávajúcich autách či zničenej úrode. Americké mesto Ellicott City v Marylande zaliala po dvoch rokoch opäť tisícročná voda.
V týchto situáciách ide často o život. Neuveriteľné obrázky valiacej sa „biblickej“ potopy v púštnom Ománe, kde za pár dní napršalo viac ako normálne za päť rokov, prekonali vari iba zábery lávy valiacej sa z havajskej sopky. Štatistiky ani fyzika neklamú. Extrémna teplota prináša extrémne počasie čoraz častejšie.
Desaťročia varovaní vedcov sa napĺňajú. Otepľovanie už nemožno naďalej zľahčovať ľadovými medveďmi balansujúcimi na okraji ľadovej kryhy ďaleko od nás. Zmeny sú natoľko očividné, že si ich všímajú aj ľudia, ktorí netrávia svoj pracovný ani voľný čas analýzou klimatologických údajov. Možno ešte viac ako samotné extrémy by nás mala znepokojovať skutočnosť, že ani jednotlivci, ale ani spoločnosť, na niečo také nie sme pripravení.
Nové vedecké analýzy potvrdzujú dva nebezpečné trendy. Poisťovacie spoločnosti nie sú pripravené na zmenu charakteru počasia a zároveň ekonomické modely závažným spôsobom podhodnocujú ekonomické škody, ktoré z neho vyplývajú. Situáciu možno bez preháňania prirovnať k povestnému Titanicu, ktorý nemal dostatok záchranných člnov, pretože sa možnosť jeho potopenia jednoducho nepripúšťala.
Náš globálny Titanic sa ešte nepotopil, hoci spodné paluby už musia častejšie pumpovať vodu či hasiť požiare. Máme však k tomu slušne nakročené, najmä ak sa budeme aj naďalej domnievať, že otepľovanie vyriešime klimatizovanými autami či nákupnými centrami, alebo že sucho zdoláme stavbou ďalších vodných priehrad. Skutočné riešenie nebude ani lacné, ani rýchle, a už vôbec nie jednoduché. Musí byť systémové a musí viesť k rýchlemu poklesu spotreby ropy, uhlia a zemného plynu.
Ekonomické modely závažným spôsobom podhodnocujú škody, ktoré zo zmeny charakteru počasia vyplývajú.
Z tohto hľadiska teda to úplne posledné, čo Slovensko, a nakoniec aj svet potrebujú, je ďalšia automobilka. Celkom zbytočne potom budeme riešiť otázku ochrany lesov, ktoré bude teplomilný hmyz „ozdravovať“ jedna radosť. A nezostane iba pri smreku. Susedné Česko už teraz hlási najhoršiu lykožrútovú kalamitu od príchodu Krista. Ani pesticídy nám nebudú donekonečna zabezpečovať úrodu odrážajúcu útoky teplomilných škodcov, keď zároveň podkopávajú samotné základy potravového reťazca likvidovaním včelstiev a ďalšieho hmyzu.
Existuje však aspoň jedna pozitívna správa. Hoci systémové riešenie „zblázneného“ počasia nebude lacné, potenciálne prínosy stále mnohonásobne prevyšujú vynaložené náklady. Ak by sa ľudstvu podarilo zabrániť otepleniu o viac ako 1,5 °C namiesto 2 °C, svet by ušetril takmer 20 biliónov dolárov. Naopak, pokračujúce oteplenie by znížilo svetový HDP do konca storočia o desiatky percent. A zrejme sa bavíme o optimistickom scenári.
Aby sa teda globálny Titanic naozaj raz nepotopil, musí nastať zmena kurzu. Bláznivé počasie by nám v tom mohlo pomôcť.