Vzhľadom na to, ako sa u nás dlhodobo vedie diskusia o školstve, to svojím spôsobom nie je prekvapením. Je to čoraz horšie a chaotickejšie. O školstve sa diskutuje cez sériu mýtov.
V tichomorskej Melanézii objavili návštevníci v 19. storočí jav, ktorý antropológovia dodnes nazývajú „kult vyloženého nákladu“ (cargo cult). Na ostrovy prichádzali lode a bieli námorníci z nich vykladali tovar, ktorý použili napríklad ako dary. Domorodci, ktorých oslnilo bohatstvo prišelcov, začali po odchode takejto lode napodobňovať gestá a oblečenie námorníkov. Verili, že tým privolajú koráby a ich tovar naspäť.
Na to, aby školstvo ako celok konečne začalo naplno fungovať, bude treba poriadne pridať aj na národnej úrovni. Po voľbách.
Fyzik Richard Feynman neskôr pomenoval aktivity, ktoré sa tvária ako naozajstná veda, hoci nie sú, ako „kult vyloženého nákladu vo vede“. Niečo podobné sa deje i debatách o školstve. Novinári, aktivisti aj politici začali hovoriť o fínskom modeli. Veriac, že sa jeho napodobnením dostaneme na špičky tých rebríčkov, kde vedie Fínsko.
Niežeby sa nedalo modelmi z iných štátov inšpirovať. Len sa pritom zvyčajne ignoruje celý rad iných vecí, ktoré na deti, učiteľov a rodičov v danej krajine pôsobia. Prevzatím zopár prvkov vytrhnutých z kontextu ešte nedostanete fínske školstvo. Rovnako ako napodobnením niekoľkých čŕt fínskej organizácie výskumu nevyrobíte Nokiu.
Ľudová, no žiaľ i mediálna a politická, diskusia je podobnými mýtmi doslova zanesená. Populárne je konšpiratívne tvrdenie, že politici zámerne ničia školstvo, pretože potrebujú hlúpy národ. Tí pritom naozaj nemyslia tak ďaleko dopredu, aby napríklad z vypočítavosti ničili mozgy detí. Bežný politik myslí na to, čo potrebuje urobiť v priebehu nasledujúcich dní a týždňov. Maximálne do volieb.
Podobnou chybnou je viera, že zlé riešenia zo strany politického vedenia, prípadne vysokých úradníkov rezortu, prichádzajú preto, že ich niekto chce z čírej zloby. Politici aj úradníci sa cítia byť pod stresom, lebo novinári a opoziční politici od nich chcú nejakú aktivitu a rýchle výsledky. Tak sa narýchlo pripravujú rozličné zákony a nariadenia, čo chaos v konečnom dôsledku často len zvyšuje.
Ešte jeden mýtus je dôležité spomenúť: Za všetko môžu politici! Typickým príkladom je reforma bývalého ministra Jána Mikolaja, pri ktorej sa mnohí v školskom prostredí dodnes strasú. Lenže ono to nebolo tak, že tú reformu pripravoval Mikolaj, na to mal tímy poradcov. Odkopírovali odporúčania medzinárodných organizácií a českú reformu. Ibaže to v mnohých podstatných detailoch urobili zle a tiež nepripravili rozumný manažérsky plá, ako reformu efektívne zaviesť.
Viacerí z nich sa po krátkom čase znovu vynorili v médiách ako „odborníci na školstvo“, kritizujúci všetko možné. Vrátane zmätku, ktorý pritom sami spôsobili.
Všetky uvedené situácie majú jedno spoločné. Vytvárajú úplne pokrivený obraz, kto za čo môže a ako školstvo reálne funguje. Za tento pokrivený obraz nie sú zďaleka zodpovední iba politici. Čo ďalej? Veľmi veľa sa dá dosiahnuť aktivitami, ktoré ignorujú politické vedenie rezortu a rozvíjajú napríklad inovatívne pedagogické prístupy priamo na školách. Sám v tejto chvíli niekoľko takýchto aktivít pomáham koordinovať.
No na to, aby školstvo ako celok konečne začalo naplno fungovať, aby v ňom bol konečne priestor na pokojnú prácu učiteľov a riaditeľov, bez neustáleho „reformného“ chaosu, na to bude treba poriadne pridať aj na národnej úrovni. Po voľbách.