Umožnilo by to vytvoriť desaťtisíce pracovných príležitostí, ktoré sľuboval v predvolebnej kampani. Nové clá hádam pomôžu i Detroitu, aby stratil svoju neslávnu povesť spečatenú bankrotom vyhláseným 18. júla 2013.
Požehnané prekliatie
Tento oxymoron vyjadruje čosi, čo je na začiatku požehnaním a neskôr prekliatím. Je otázne, či takýmto donedávna požehnaním nebude raz pre Slovensko prekliatím automobilový priemysel, ako sa ním stal v 70. rokoch minulého storočia pre Detroit.
Bilancia „starých“ a „nových“ automobiliek a nimi prilákaných subdodávateľov zo zahraničia, ako aj svetové prvenstvo v počte vyrobených áut na hlavu takéto pochybnosti vyvolávajú. Uvádza sa, že tento výrobný sektor u nás predstavuje viac vyše 40 percent priemyselnej produkcie, viac ako štvrtinu exportu a zamestnáva priamo i sprostredkovane 250-tisíc ľudí.
Tieto čísla neklesajú, ale majú tendenciu zatiaľ rásť. V najbližších dňoch sa očakáva dôležité rozhodnutie BMW, či dá prednosť Slovensku pred Maďarskom. Bola by to v poradí piata automobilka. A invázia zahraničných subdodávateľov podporených štátom pokračuje i v tomto roku…
Keď Volkswagen ako prvý investoval do bývalých Bratislavských automobilových závodov začiatkom 90. rokov, išlo o kľúčové rozhodnutie nielen pre náš automobilový priemysel, ale aj zásadný signál pre vstup zahraničných investorov. V tom čase to bolo požehnaním: štát zápasil s tzv. transformačnou recesiou, vysokou mierou nezamestnanosti a úplným nedostatkom kapitálu.
Nedostatok pracovnej sily sa má nahradiť dovozom z tretích štátov. Aj pre tie spoločnosti, ktoré už dostali investičnú pomoc. Inak by vraj mohli dezertovať.
Po štvrťstoročí sa toto požehnanie vystavuje akútnejším i trochu vzdialenejším rizikám. Ak by Trump zvýšil clo na dovoz áut do USA z dnešných 2,5 na 25 percent, Porsche Cayenne, Audi Q7 a VW Touareg vyrábané v Bratislave by sa zrejme stali nepredajné. Straty pre nás by dosiahli 100 miliónov eur. Pokračujúca robotizácia môže však o pár rokov nahradiť až polovicu pracovných miest v slovenskom priemysle, automobilový nevynímajúc. Tieto dôsledky ukazujú na odvrátenú tvár neprimerane veľkej koncentrácie tohto priemyselného odvetvia v SR.
Štát blahobytu pre podniky
Spory o sociálnom štáte, respektíve o štáte blahobytu, medzi pravicou a ľavicou sa vedú o tom, koľko má štát vyčleňovať zo svojho rozpočtu na sociálnu ochranu. Zriedka sa sporí o štáte blahobytu pre podnikateľský sektor.
Britská neziskovka Corporate Welfare Watch ponúka databázu vládnej pomoci podnikateľom. Jej formy sa neodlišujú od tých u nás. Môžu to byť dotácie, daňové úľavy, ale napríklad i dostavba infraštruktúry podľa želania investorov, vzdelávanie na objednávku, akou sa stáva duálne vzdelávanie a pod. Napokon celé náklady, od kolísky až po „prenájom“ pracovnej sily, ktoré sa hradia z verejných zdrojov, sú nepriamou pomocou štátu podnikateľskému sektoru.
Podľa tabuľky Ministerstva hospodárstva SR poskytujúcej informácie o investičných stimuloch v rokoch 2002 až 2017 sa dozvedáme, že nás priama forma štátu blahobytu stála vyše 1,7 miliardy eur. Nevieme, čo sa ňou podarilo dosiahnuť. Analýzy po roku 2007 chýbajú.
Nevieme ani to, či po uplynutí výhod nebudú zahraniční investori od nás dezertovať, ako keď odišli „z domu“. Sľub daný v roku 2015 britskej odborovej organizácii Union, že investícia JLR na Slovensku nebude znamenať prepúšťanie v Spojenom kráľovstve, padol. O tri roky neskôr sa rozhodlo premiestniť výrobu Land Rover Discovery na Slovensko napriek tomu, že sa prepúšťaniu na domácej pôde nevyhne: „Prepustenie niektorých agentúrnych zamestnancov v Británii je ťažkým rozhodnutím, ale je súčasťou dlhodobej výrobnej stratégie, v rámci ktorej globálne transformujeme naše aktivity.“
Hodnota za peniaze
Aká je hodnota za peniaze, teda čo za investičné stimuly poskytnuté zahraničným investorom získavame? Nepochybne to donedávna boli nové pracovné príležitosti. Dnes, keď je miera nezamestnanosti nízka, sa situácia obrátila. Nedostatok pracovnej sily doma sa má nahradiť dovozom z tretích štátov. Aj pre tie spoločnosti, ktoré už dostali investičnú pomoc. Inak by vraj mohli dezertovať.
Zamestnanosť je jedna vec, podmienky zamestnanosti iná. Sú v rozličných automobilkách rozdielne, no intenzita práce, mzdová úroveň a podobne sú v každej z nich horšie ako v domovskom štáte. Pri náboroch automobilky ponúkajú mzdy presahujúce tisíc eur, no v skutočnosti sa pre väčšinu zamestnancov pohybujú hlboko pod tisícovkou. Ak sa teda niektoré firmy sťažujú na vysokú fluktuáciu, chybu by mali hľadať u seba, a nie u tých, ktorí iba hľadajú lepšie podmienky na prežitie.