Prvý raz po dlhšom čase diskusiu o migrácii zarámcovali spôsobom, ktorý vytvoril krehký pocit jednoty medzi európskou dvadsaťosmičkou. Frenetická práca až do ranných hodín tiež pravdepodobne pomohla nemeckej kancelárke Angele Merkelovej udržať pokope koalíciu. No na jazyk sa ihneď derie otázka: Nie je posunutie problému mimo EÚ v štýle – zíde z očí, zíde z mysle – ďalším krokom k tomu, že sa únia vzďaľuje svojim základným hodnotám a nahráva nacionalistom a euroskeptickým populistom?
Politická dohoda o migrácii, ktorú sa podarilo dosiahnuť na summite, ukázala, že nevyhnutnosť zabezpečiť vonkajšie hranice únie zjednocuje jej lídrov. Hoci je tento postup logický a nevyhnutný pre zachovanie voľného pohybu osôb v schengenskom priestore, prostriedky, ako to dosiahnuť, vyvolali viac otázok, ako ponúknutých riešení.
V skratke sa dá povedať, že sa predstavitelia vlád zhodli na potrebe vytvoriť vyloďovacie centrá mimo územia EÚ, ktoré by preverovali, či sú migranti oprávnení žiadať o azyl. Tých, ktorí by sa dostali na územie EÚ, by umiestnili v kontrolovaných strediskách s rovnakým cieľom. Aby sa zistilo, či majú nárok na azyl.
Summit EÚ sa prezentuje ako výhra strednej Európy. Ako však členovia V4 prispejú k vytvoreniu stabilného spoločného systému, ktorý bude riešiť prípady žiadateľov o azyl?
Rozhodnutia bruselského summitu sú vágne, ale dajú sa čítať ako úsilie zvýšiť zodpovednosť EÚ, nie jednotlivých členských štátov, za založenie a fungovanie týchto centier. Vrátane tvrdenia, že noví ľudia, ktorí prišli, sa dostali do Európy, a nie do Talianska. Týmto spôsobom by členské štáty rady posunuli zodpovednosť na EÚ. No ktoré krajiny v únii a mimo nej budú akceptovať vytvorenie centier, kto ich zaplatí, koľko budú stáť, čo sú to európske príchody, kto a kde je „Európa“ v Taliansku.
Štáty V4 prejavili spokojnosť s politickou dohodou. Veď pred niekoľkými rokmi to bolo práve slovenské predsedníctvo Rady EÚ, ktoré prišlo s myšlienkou flexibilnej solidarity pri riešení migračnej krízy. Návrh spočíval v tom, že členské krajiny sa budú podieľať na zvládnutí problému rozličnými spôsobmi mimo povinných kvót.
V záveroch vrcholovej schôdzky vidíme rôzne spôsoby riešenia, vrátane zvýšenej finančnej pomoci na rozvoj afrických krajín, pokračujúcu peňažnú podporu Turecku za uzatvorenie migračných ciest do Grécka a Bulharska, či sľub, že sa vyčlenia prostriedky v ďalšom rozpočte EÚ na zahraničnú politiku a riešenie nelegálnej migrácie. Zrealizujú sa však tieto ambiciózne plány? Akútne treba riešiť príčiny migračných tokov do EÚ, no viaceré štáty sú proti zvyšovaniu budúceho rozpočtu a navrhnutým rozvojovým programom.
Visegrádska štvorka asi najviac privítala, že sa v záveroch summitu nehovorí o povinnom uplatňovaní presídlenia ľudí. Pomerne významne sa v nich spomína slovo dobrovoľný. Stredoeurópske krajiny to hneď využili ako príležitosť zdôrazniť, že nebudú prijímať žiadateľov o azyl ani dobrovoľne. Ani neuzatvoria dohody s Nemeckom o návrate pôvodne registrovaných utečencov do Maďarska, Poľska, Česka a na Slovensko. Kým v prípade Bratislavy by to ani nedávalo zmysel, lebo v Nemecku prakticky neexistujú utečenci, ktorí sa najprv registrovali u nás, situácia v Budapešti je iná.
Summit sa prezentuje ako výhra strednej Európy. Ako však členovia V4 skutočne prispejú k vytvoreniu stabilného spoločného systému, ktorý bude riešiť prípady žiadateľov o azyl? A na druhej strane, ako sa budú podieľať na zabezpečení vonkajšej hranice tak, aby sa zachoval voľný pohyb osôb v rámci Schengenu a zároveň sa nenarušili európske hodnoty?