Spôsob, akým sa tzv. nedostatok pracovnej sily prezentuje, je ukážkou toho, ako komplexne je súčasná verejná diskusia ovplyvnená ideológiou rastu. Chýbajúce pracovné sily sú totiž problémom najmä preto, lebo to ohrozuje rast výroby a spotreby. Z perspektívy nezaťaženej touto ideológiou sa to však dá interpretovať ako ďalší signál, že súčasný model rozvoja naráža na svoje limity.
Pracovná sila je totiž jeden zo zdrojov rastu. Suroviny sa na Slovensko dovážajú dávno, čo znamená, že priemysel i domácnosti spotrebovávajú viac zdrojov, ako je územie našej republiky schopné udržateľne reprodukovať. Teraz tento spôsob organizácie výroby a spotreby naráža už aj na hranice ľudských zdrojov.
Prezentované návrhy na riešenie tohto problému však zatiaľ iba hľadajú spôsoby, ako systém postavený na ideológii rastu udržať. Napríklad tým, že domácu populáciu treba donútiť, aby absolvovala odborný výcvik v tom, čo aktuálne požaduje na Slovensku dislokovaný priemysel. Potreby pracovnej sily v tomto odvetví sú však okamžité a prípadné úspešné zmeny v systéme vzdelávania podľa požiadaviek priemyslu prídu aj tak až o niekoľko rokov.
Navyše, v dôsledku demografického poklesu a odchodu takmer 300-tisíc našich občanov do zahraničia už ani nie je veľmi koho posielať do učilíšť a fabrík. Takže podľa predstaviteľov priemyslu treba začať pracovnú silu dovážať.
Prečo by vôbec mal systém vzdelávania, ktorý sa financuje z verejných zdrojov, brať ohľady na požiadavky podnikateľského trhu?
Neschopnosť vidieť skutočné potreby a hrozby, ktorým Slovensko čelí, vedie k tomu, že sa obmedzené zdroje míňajú na to, aby sa prehĺbili problémy a riziká, ktoré už aj tak krajinu smerujú k prekročeniu limitov udržateľnosti. O niekoľko rokov bude dôležitejšia schopnosť štátu vyprodukovať dostatok potravín, zvládnuť následky vĺn horúčav či prívalových dažďov, vyrovnať sa s celkom novými škodcami, parazitmi a chorobami, ako to, či bude mať napríklad automobilový priemysel dostatok pracovných síl.
Následky vlaňajších hurikánov na karibskom ostrove Portoriko jasne ukázali, že digitálne zručnosti a informačnými technológiami dostupné vedomosti sú nepoužiteľné v situácii plošného výpadku elektrickej energie. O živote a smrti desaťtisícov ľudí rozhodovali a stále rozhodujú úplne iné vedomosti a zručnosti, než akých sa u absolventov všetkých stupňov škôl dožaduje priemysel na Slovensku.
Školstvu sa však podsúva aj úloha servisu komerčného sektora. Pritom sa prehliada, že ide predovšetkým o nástroj kultúrnej reprodukcie spoločnosti, a tým aj reprodukcie kultúrnych predpokladov udržateľnosti ústavného systému. Podriadenie systému vzdelávania potrebám trhu, ktorého sa dožadujú komerčné subjekty, vo svojich dôsledkoch ohrozuje krehké základy, na ktorých stojí systém ústavnej demokracie na Slovensku.
Zameranie vzdelávania na prírodovedné a technické poznatky vedie k tomu, že v spoločnosti absentujú vedomosti potrebné pre zachovanie základných predpokladov udržateľnosti súčasného politického systému.
Absolvent pripravený podľa požiadaviek „pracovného trhu“ je často neschopný vykonávať základné občianske činnosti a nemá dôvod snažiť sa o udržanie občianskej spoločnosti alebo ústavnej demokracie. Nepozná totiž dôvody ich existencie, základné mechanizmy a procedúry ani hodnotové koncepty, z ktorých vychádzajú. Často nerozumie ani základným úlohám verejných a politických inštitúcií, nie je schopný rozlíšiť liberálny postoj od fašistického atď. Tieto znalosti a postoje s nimi spojené nie sú samozrejmosťou, nie sú intuitívne a ani spontánne.
Zámer podriadiť vzdelávanie potrebám priemyslu je anachronizmom aj preto, že pracuje s konceptom národného hospodárstva, ktorý bol adekvátny, kým štát kontroloval výrobné kapacity na svojom území i pohyb kapitálu, tovarov, služieb a pracovnej sily cez hranice. Teraz však ide – slovami popredného nemeckého sociológa Ulricha Becka – o metodologický nacionalizmus, ktorý pracuje s neexistujúcimi reáliami. V súčasnosti totiž väčšinu priemyslu na Slovensku vlastnia zahraniční investori, ktorí síce u nás produkujú tovary a služby, a teda aj odpad, znečistenie a skleníkové plyny, ale nie vždy platia dane.
Schopnosť štátu kontrolovať pohyb pracovnej sily, teda zabrániť jej odlevu z krajiny, ostáva minimálna a možnosti kontrolovať pohyb tovaru a kapitálu ešte nižšia. Namieste je preto prinajmenšom otázka, prečo by vôbec mal systém vzdelávania, ktorý sa financuje z verejných zdrojov, brať ohľady na požiadavky podnikateľského trhu. Nejde tu opäť o snahu socializovať náklady na vzdelanie a o privatizáciu ziskov, ktoré sa vyprodukujú z verejných zdrojov vzdelanou pracovnou silou?