V osobe Feinberga sa zbehli obidva najčastejšie faktory: rodinné (manželku má Slovenku) a pracovné (skúma slovenský folklór, čo sa inde nedá). Upozorňuje, že vedecká práca naráža na problémy v celom svete. Dodáva však, že v našich končinách je sťažená z príčin, za ktoré sme sami vinní.
Za hlavnú považuje „uponáhľanosť“, snahu produkovať výsledky často a rýchlo. Nestačí vyprodukovať určený počet článkov. Čím ich je viac, tým býva pracovník hodnotený vyššie – kvantita sa cení viac ako kvalita.
Feinberg nemal možnosť vidieť genézu, preto ju ozrejmím. Zdrojom tlaku je Akreditačná komisia. Tá rozhoduje o bytí a nebytí pracovísk, núti ich správať sa rovnako a požadovať publikovanie s frekvenciou, ktorá nedovoľuje zozbierať dostatok podkladov, zamyslieť sa nad nimi, seriózne ich analyzovať, spájať do súvislostí a hodnotiť.
Akreditačné kritériá opakovane sprísňuje a zároveň zavádza ďalšie v mylnej predstave, že zahusťovanie urýchli príchod kvality. Nevytvára priestor na to, aby z vedeckých vízií vznikla diskusia, aby sa akademická komunita vzájomným pôsobením rozvíjala.
Akreditačná komisia svoje kritériá opakovane sprísňuje a zároveň zavádza ďalšie v mylnej predstave, že zahusťovanie urýchli príchod kvality.
Kedysi boli napríklad vedecké konferencie miestami, kde sa predovšetkým debatovalo. Ich dnešnú podobu jeden kolega výstižne označil ako „konferencie prednášajúcich“, lebo toho, kto nemá príspevok, škola ani nevyšle. Mohol by sa niečo dozvedieť, ale to sa neráta. Ostatní odprednášajú svoje – a tým sa to pre nich končí. Kým vo svete sa neformálne diskutuje, u nás sú mnohí prednášajúci prítomní iba počas vlastného vystúpenia. Rozmohol sa aj ďalší nešvár – poslať príspevok a neprísť.
Americký filozof zdôrazňuje, že „reformy“ namiesto toho, aby vedcom pomáhali, navrhujú nové a nové postihy. Aj v disciplínach, kde to nemá zmysel, sa vyžadujú články v angličtine, vedecké časopisy sa selektujú, vydavateľstvá kategorizujú, systém sa stáva čoraz komplikovanejší. Rovnaké šialenstvo sa deje pri hodnotení žiadostí o granty. Ak má projekt získať najmenej 98 bodov, z hodnotenia sa stáva lotéria, v ktorej je hlavnou výhrou hodnotiteľ – kamarát.
Feinberg pozná autentickú akademickú prácu z univerzít, na ktorých pôsobil predtým. Vie, že vedec sa od pseudoakademika líši motiváciou. U prvého je hodnoverná, vychádzajúca z túžby po poznaní. Báda, aby niečo zistil, vytvoril a vykonal. U druhého je formálna a zameraná na vonkajšie efekty a postavenie. Zbiera tituly, publikácie, citácie, funkcie a vyznamenania. Náš systém vytvorili a ovládajú tí druhí. Vybudovali mechanizmy, ktoré ho posilňujú aj tým, že v rovnakom duchu vychovávajú svojich nasledovníkov. Zubami-nechtami sa bránia čo i len náznaku zmeny.
Nedávno sa núkali dve šance na preťatie tohto bludného kruhu. Prvou bola výzva Republikovej únie zamestnávateľov na reformu riadenia vysokých škôl. Univerzity na čele s tou, čo nesie Komenského meno, na ňu reagovali prudkým odmietnutím. Čo prekvapuje tým viac, že verejné vysoké školy sa financujú z peňazí daňových poplatníkov. Druhou je novela zákona, umožňujúca hodnotiť vysoké školy podľa európskych kritérií. Prešla parlamentom. Zamietol ju prezident, zrejme na žiadosť univerzitných funkcionárov. Zrušila by totiž zabehaný systém, zmena by mohla hladkosť behu narušiť.
Kolega z USA, nepochybne zvyknutý na iný prístup vedenia univerzít, možno ani netuší, že udržiavanie uvedených absurdných mechanizmov a brzdenie zmien je hlavnou náplňou práce akademických orgánov.