Egoizmus mocných

Nedávno sa v Bruseli skončil summit Európskej únie, týkajúci sa migračnej krízy. Jeho výsledky sa dajú považovať za relatívne dobré, hoci sa za nimi skrýva ešte jedna nezodpovedaná dôležitá politická otázka. Priebeh stretnutia európskych lídrov pripomínal niečo ako hasenie už rozšíreného požiaru.

03.08.2018 16:00
debata

Po otvorení náručia Nemecka pri prijímaní utečencov z afrických a ázijských krajín migračná kríza už začína členským štátom EÚ prerastať cez hlavu. Dnes je ohrozený Schengen, ľudí znepokojuje kriminalita niektorých migrantov, nezodpovedané ostávajú viaceré otázky, ako sa pri riešení migračnej krízy pohnúť ďalej.

Kde treba hľadať príčiny už existujúcich problémov? Nemecká kancelárka Angela Merkelová tvrdí, že jej rozhodnutie z roku 2015 prijať utečencov bolo správne a že chcela iba pomôcť Rakúsku a Maďarsku, aby sa vyrovnali s migrantmi na svojich územiach. Ale čo ďalej? Navoziť tisícky utečencov do Nemecka bez premysleného plánu a ďalej neinvestovať do ochrany vonkajších hraníc únie sa neskôr ukázalo ako chybný krok.

Navyše kancelárkino obhajovanie povinných kvót viedlo ku koaličnej kríze v CDU/CSU. Ich presadzovanie Nemeckom a Francúzskom sa dá nazvať egoizmom mocných. Veď v takej citlivej téme predsa nemožno nútiť ostatné krajiny, aby si prerozdeľovali migrantov, hoci s tým mnohé nesúhlasia. Chyby, aké urobil Berlín v nedávnej minulosti, a neochota veľkých hráčov dôsledne chrániť vonkajšie hranice EÚ spôsobili komplikácie, na ktorých riešenie sa dnes len ťažko hľadá konsenzus európskych krajín.

Chyby, ktoré urobila nemecká vláda, a neochota veľkých hráčov dôsledne chrániť hranice EÚ, spôsobili problémy, na ktorých riešenie sa len ťažko hľadá konsenzus.

Pokiaľ ide napríklad o zriadenie migračných centier na africkom kontinente, tento problém sa rieši až päť minút po dvanástej. Ochranou vonkajších hraníc únie a zriadením takýchto stredísk mimo jej územia sa mali nemeckí a francúzski lídri zaoberať, keď prijímali prvé kroky pri riešení migračnej krízy v roku 2015.

V súčasnosti, keď Líbya, Tunisko, Maroko či Albánsko odmietajú zriadenie migračných centier na svojich územiach, presúva sa riešenie problému späť do EÚ. To by ani veľmi neprekážalo, keby sa po únii nepohybovali tisícky migrantov, s ktorými si nevie dať rady.

A pokiaľ ide o Turecko? Zatiaľ sa realizuje dohoda s EÚ o zadržiavaní nelegálnych migrantov na jeho území. Ale dokedy? Dovtedy, kým sa únia nechá Ankarou vydierať, splní jej požiadavky, týkajúce sa zrušenia víz pre tureckých občanov a bude pokračovať v rokovaniach o vstupe tejto moslimskej krajiny do EÚ.

Aké je politické úskalie prijatých záverov summitu v Bruseli? Taliansko presadilo požiadavku, aby migračné centrá na vybavovanie azylového procesu vznikali nielen v afrických krajinách, ale aj v členských štátoch EÚ na dobrovoľnej báze. Zaujímavé je sledovať, čo to bude znamenať napríklad pre krajiny V4 vrátane Slovenska, ktoré dlhodobo odmietajú prijatie veľkého počtu migrantov. Lebo ak sa vláda v Bratislave rozhodne, že nevytvorí ani jedno takéto centrum s argumentom, že Slovenská republika už nemôže prijať žiadneho migranta, bude to Taliansku stačiť?

Čo to znamená pre nás? Nebudú na Slovensko vyvíjať nátlak Nemecko a Francúzska, aby sme prijali väčší počet migrantov? Lenže potom by to hraničilo s tým, čo sa teraz odmietlo na summite. Napríklad prezident Emmanuel Macron sa ešte stále nevzdal myšlienky finančných sankcií voči štátom, ktoré budú odmietať prijať utečencov.

Až budúcnosť ukáže, nakoľko výsledky summitu Európskej únie budú prospešné aj pre štáty visegrádskej štvorky a nie iba pre predstavy veľkých krajín. Hádam napokon zvíťazí zdravý rozum a nie egoizmus mocných.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #summit EÚ #migračná kríza #migračné centrá