Česká krajina trpí v posledných rokoch suchom. Povodňové obdobie, ktoré sa začalo rokom 1997 a skončilo niekedy okolo roku 2013, vystriedala perióda sucha. Oboje sú výsledkom extrémnych výkyvov počasia. Áno, občas ešte prší aj dnes, ale je to čím ďalej zriedkavejšie, a vody je v zrážkach čoraz menej. Tvrdieva sa, že úhrn množstva vody je za rok rovnaký ako kedysi, len sú zrážky inak rozložené. Ale dostatočne silný a dlhý dážď na to, aby po ňom ostalo mokro aj pod stromami, si u nás na vyprahnutej Hanej už dlho nepamätám. Azda len pri občasných prudkých búrkach, ale to je ozaj len málokedy. Búrka totiž musí správne trafiť.
Dosť na tom, minule trochu pršalo a ja som bol vonku, aby som nezmeškal ten starý známy pocit, keď na človeka zhora padá mäkká dažďová voda a ľahko sa mu dýcha. Druhý, praktickejší dôvod bol ten, že som chcel sklopiť plechové dvierka na novej odkvapovej rúre. Voda tak steká správnym smerom a naplní zásobný sud, z ktorého zalievame záhradu. Pršalo vtedy súvisle dlhší čas.
V krajine sa musia uplatňovať rozumné zásady hospodárenia, lesy musia mať prirodzenú štruktúru a rieky vlastný priestor.
Utkvelo mi v mysli, že pršalo najmenej tak silno, že zvlhli chodníky a tričko som mal takmer premočené. Intenzita dažďa sa mierne premieňala od veľmi slabej po slabú, a nakoniec prestalo pršať úplne. Ako som netrpezlivo čakal, kým premoknem, pozoroval som, čo sa na oboch strechách deje. Na tej novej hladkej červenej plechovej, začala voda odkvapkávať zo spodného okraja strechy do žľabu odkvapu prakticky ihneď po začiatku dažďa, a tak sa začal utešene plniť aj náš zásobný sud. Potom prestalo pršať a z okraja novej strechy chvíľku kvapkalo, a potom hneď prestalo. Odtok zo strechy do odkvapu sa viac-menej rovnal dĺžke dažďa. A po ňom strecha zase rýchlo vyschla úplne a naďalej sa rozpaľovala slnečnými lúčmi a zahrievala vzduch.
So starou hrboľatou a lišajníkmi porastenou strechou hospodárskej budovy to počas dažďa bolo inak. Najskôr dlho pršalo a do odkvapu netieklo nič. Potom, konečne, začalo zo strechy kvapkať a kvapkalo aj ešte dosť dlho po daždi. Strecha po daždi bola najskôr mokrá a potom ešte dlho aspoň vlhká, pretože voda nasiakla a „schovala sa" do drsných organických štruktúr lišajníkového porastu strechy. A tak aj po daždi, na rozdiel od čistej strechy plechovej, ďalej ochladzovala výparom svoje okolie.
Aj povodia ako oblasť, z ktorej odteká voda do jedného hlavného toku, si môžeme s dávkou zjednodušenia predstaviť ako strechu; vodný tok ako odkvap, odkvapovú rúru ako uzáverový profil povodia. Ospravedlňujem sa všetkým hydrológom, príklad je zjednodušený vari až nadmieru. Strecha nie je krajina a vodný tok nesmie vyzerať ako odkvap! Hoci korytá mnohých vodných tokov u nás, nanešťastie, odkvap pripomínajú. Ale aj tento za vlasy pritiahnutý príklad nám môže pomôcť pochopiť niektoré základné súvislosti.
Prípad s novou a so starou strechou môže byť paralelou k dvom rôznym prístupom zachytávania vody v krajine. Jeden, ten zbytočne technokratický, hovorí, že je jedno, aká je krajina; zachyťme vodu v nádržiach a vyriešme tak akútny problém nedostatku vody. K „dokonalosti“ to počas storočí doviedli napríklad v Andalúzii: olivové háje sa dnes pestujú na povrchu zbavenom akéhokoľvek podrastu, pôda je erodovaná a degradovaná od obzoru k obzoru, korytá tokov väčšinou úplne suché, voda sa zachytáva v nádržiach rôznej veľkosti. Ten druhý pohľad, správny a riešiaci problém chronický, počíta s krajinou, ktorá je všeobecne povedané drsná a členitá, podobne ako povrch našej starej strechy. V takej krajine sa však musia uplatňovať základné rozumné zásady hospodárenia a riekam ponechať vlastný priestor. Lesy tu majú prirodzenú štruktúru a orná pôda je rozdelená na menšie celky. Nie je zhutnená a nechýba v nej organická hmota a pôdny život. Hospodári sa na nej tak, aby nedochádzalo k jej degradácii (napríklad sa na svahoch nepestuje kukurica, a keď áno, tak hriadky aspoň nevedú kolmo na vrstevnice, neorie sa až do potoka a tak ďalej). Voda sa zadržiava v ploche povodí, nekoncentruje sa do niekoľko mála bodov.
Na rozdiel od Andalúzie máme u nás na aspoň čiastočné zlepšenie neutešeného stavu hospodárskej krajiny ešte nejaký čas, myslím si. Aby som sa vrátil k tej paralele so strechami. Buď môžeme totiž poľnohospodársku krajinu aj mestá „zalievať" z našich zásobných sudov v podobe veľkých priehrad, alebo našej stredoeurópskej kultúrnej krajine skúsiť ponechať jej prastarú funkciu špongie, ktorá je nasiaknutá vodou z pôdy a zelene. Podporovať prirodzené zadržiavanie vody v krajine, a tým aj uzatvorený hydrologický cyklus, tvorbu zrážok a ochladzovanie klímy.
Podobne ako ju na rozdiel od pyšnej novej hladkej červenej strechy v malom pomáha ochladzovať naša stará, lišajníkom porastená, drsná strecha po babičke.