Kto iný, ak nie minister zahraničných vecí, by mal v tejto kritickej chvíli vystúpiť do popredia, aby ochránil dobré meno Slovenska a osobne rozptýlil obavy? Aby dal jasne najavo, že na dôvere európskych partnerov nám záleží viac ako na obchode s komunistickou diktatúrou? To sa však nedialo ani niekoľko dní po zverejnení nových a závažných informácií o únose.
Článkom uverejneným v stredu 8. augusta minister Lajčák preťal svoje mlčanie. Konečne. Tvrdí, že rezort pod jeho vedením „podniká od začiatku jednoznačné a konkrétne kroky smerom k nemeckej aj vietnamskej strane“.
Ako príklad uviedol zníženie nášho diplomatického zastúpenia v Hanoji, kde je Slovensko momentálne bez veľvyslanca. Zabudol však dodať, že post zostáva neobsadený aj preto, že prezident Kiska odmietol vymenovať bývalého Ficovho poradcu Quang le Honga, ktorého nemeckí vyšetrovatelia podozrievajú, že mohol byť spojkou vietnamskej tajnej služby pri únose. A odvtedy sme do Vietnamu jednoducho neposlali náhradu.
Podľa Lajčáka je v celej kauze únosu nutné zachovať „chladnú hlavu“, lebo tým sa „diplomati odlišujú od vojvodcov”. Jeho ministerstvo zároveň občanov uisťuje, že využíva všetky „štandardné” diplomatické nástroje, kanály a zvyklosti.
Práve v tomto vyhlásení sa odzrkadľuje fatálne nepochopenie toho, čo očakávame od ministra zahraničných vecí. Minister zahraničia totiž nie je diplomat. On je predovšetkým politik. Napokon Lajčák sa zúčastnil parlamentných volieb na kandidátke strany Smer a vo vláde je jej nominantom.
Zahraničná politika nespočíva len v diplomatickom jemnocite. Nie je iba o štandardných nástrojoch a diplomatických zvyklostiach. Je aj o politických gestách, o schopnosti pomenúvať veci jasne a zreteľne, najmä v kritických situáciách, keď existujú podozrenia z hrubého zneužívania moci a keď je dôvera našich spojencov otrasená. To očakávame od ministra zahraničia.