Banky zatvorili zahraničné účty a zastavilo sa vyplácanie ziskov zo štátom vlastnenej rafinérie CITGO situovanej v USA. Krajina tak nemôže platiť za dlh dividendami, ani ho reštrukturalizovať a vziať si iný. Za normálnych podmienok by bolo možné oddialiť splatenie dlhu výmenou za nové štátne dlhopisy, finančným inštitúciám a jednotlivcom z USA je to však zakázané. Splátky sú tak oveľa väčšie a veľké výdavky musia tiecť von na jeho splatenie.
Situáciu navyše sťažil kolaps cien ropy, keďže 95 % exportov a väčšinu ziskov Venezuely predstavuje práve „čierne zlato“. Do krízy sa však krajina dostala už v roku 2014, keď bola cena ropy ešte vysoká. Finančnému úpadku predchádzali politické zlyhania. Vládu Nicolása Madura, ktorý na poste vystriedal obľúbeného prezidenta Huga Cháveza, dnes aj niektorí niekdajší spojenci charakterizujú ako nekompetentnú, neefektívnu a nezodpovednú. Zlyhávajúci systém kolísajúcej meny závislej od cien ropy sa nepodarilo napraviť. Výsledkom toho stavu bolo prekvitanie čierneho trhu, devízových špekulácií, hromadenia a pašovania palív a potravín a korupcia.
Proti nedostatku potravín dnes pochodujú aj chudobní a takí, ktorí nie sú proti vláde. Davové násilie nadobudlo dokonca podobu lynčovania a rasových útokov.
V súčasnosti, po piatich rokoch, odkedy Maduro prevzal moc, žije viac ako 80 % obyvateľov v chudobe. Nemôžu si dovoliť kúpiť jedlo ani lieky, regály v obchodoch sú prázdne. Milióny pesos, ktoré vlastnia, nemajú v časoch hyperinflácie takmer žiadnu hodnotu. Mnohí sú hladní, nemajú prácu, no napriek tomu sa v májových voľbách priklonili k Madurovi. Ten má aj počas krízy vyššiu popularitu ako prezidenti Mexika, Kolumbie či Brazílie. Médiá to vysvetľujú tak, že Madurova podpora vychádza z popularity jeho predchodcu. Nespomínajú však, čo tu bolo predtým.
Od 80. rokov nastúpila krajina cestu neoliberálnych pravicových reforiem. V čase, keď sa k vláde dostal Hugo Chávez, dosahovala chudoba takmer 50 %. Obrat nebol vecou jedného muža, stálo za ním obrovské sociálne hnutie, ktoré vyšlo z extrémnej chudoby, vykorisťovania a prehliadania sociálnych problémov. Očakávaná zmena nepriniesla len „tanečnú zábavu“ a pravidelné príhovory prezidenta v rádiu. Proces bolívarskej revolúcie umožnil, aby sa zisky z nerastných surovín krajiny konečne dostali aj k tunajším obyvateľom. Chudoba klesla na 26 %, nezamestnanosť z 15 % na 7 %, extrémna chudoba sa takmer vytratila a HDP na hlavu vzrástol poldruhakrát. Okrem toho sa zvýšil príjem kalórií, vykorenila sa negramotnosť a milióny ľudí po prvý raz získali prístup k zdravotnej starostlivosti.
Po výmene na prezidentskom poste a otrasení dôvery v revolučný proces sa vrátili sociálne problémy. Madurovo znovuzvolenie nazvali USA „urážkou demokracie“. Jedným z hlavných dôvodov bolo znemožnenie znovu kandidovať dvom opozičným lídrom, Leopoldovi Lópezovi a guvernérovi Henriquovi Caprilesovi. Zvyčajne vykresľovaní ako „tí dobrí“ s Maríou Corinou Machadovou sa v roku 2002 podieľali na puči proti Chávezovi, krytom USA. Machadová vtedy dokonca podpísala dekrét na zrušenie zvolenej národnej rady, ústavy a najvyššieho súdu. V roku 2014 bola spolu s Lópezom hlavnými protagonistami násilných protivládnych protestov, pri ktorých došlo k usmrteniu 43 ľudí a ničeniu vládneho majetku. Za podnecovanie k násilnostiam a zločinecké sprisahanie dostal López 14 rokov väzenia. V USA by bol jeho rozsudok pravdepodobne tvrdší…
Protesty však neustali a ich účastníkmi sú prevažne belosi zo strednej a vyššej strednej triedy. No proti nedostatku potravín pochodujú aj chudobní a takí, ktorí nie sú proti vláde. Davové násilie nadobudlo dokonca podobu lynčovania a rasových útokov. Terčom sa stávajú aj verejné školy, kultúrne centrá, verejná doprava či kliniky. Opozícia však nie je jednotná a časť z nej sa podieľala na voľbách. Prezident USA Donald Trump dokonca namiesto dialógu nevylúčil ani vojenský zásah. Jeho administratíva a spojenci sa zatiaľ usilujú škrtiť vládu ekonomicky dovtedy, kým sa obyvateľstvo nepridá na druhú stranu. Takmer dve tretiny Venezuelčanov však odmietajú sankcie, ktoré opozícia podporuje a stavia sa tak na stranu cudzej veľmoci. Namiesto ďalšieho utrpenia by skôr privítali, aby si vláda s opozíciou sadli a vyjednali spoločné riešenie.
Bez externej pomoci sa ekonomika Venezuely nebude môcť nadýchnuť. Otázka je, či príde z USA alebo napríklad z Číny, ktorá na rozdiel od USA či MMF nepodmieňuje investície tým, ako má vyzerať ekonomická politika daného štátu. Cieľom by malo byť zavedenie súboru nových ekonomických opatrení, ktoré by stabilizovali menu, zastavili odlev kapitálu, zvýšili produktivitu a posilnili zahraničné investície. Jedným z podstatných krokov, ako by to chcela vláda dosiahnuť, je dať do obehu novú menu, prepojenú s kryptomenou Petro, krytú ropou a ďalšími nerastnými surovinami. Bol by to spôsob, ako sa dostať z ekonomickej slučky, ktorá sa okolo Venezuely sťahuje.