Československo bolo až do polovice 60. rokov vzorným sovietskym žiakom. Naša kompletne zoštátnená ekonomika mala byť vzorom pre ostatné socialistické krajiny, kde súkromné podnikanie nebolo nikdy odstránené. Vrásky na čele našim ruským tútorom spôsobovala najmä sloboda prejavu a odbúravanie cenzúry v médiách, ako aj zjednodušovanie formalít pri cestách občanov do kapitalistických štátov od roku 1964.
Socializmus s ľudskou tvárou bol u nás spojený so vzorom v podobe socialistickej Juhoslávie (SFRJ), ktorá sa nestala súčasťou sovietskeho bloku obohnaného tzv. železnou oponou. Tamojšie princípy fungovania ekonomiky s výrazným podielom družstevného vlastníctva výrobných firiem s účasťou zamestnancov na riadení a zisku firiem, sloboda cestovania bez byrokratických povolení policajných zložiek a väčšia možnosť vyjadrovania názorov bez cenzúry tlače, boli inšpiráciou a lákadlom demokratizačného procesu u nás.
Juhoslovanská cesta však mala veľkú chybu krásy, ktorú si českí a slovenskí politici neuvedomovali. Tou bol trvale extrémne vysoký deficit verejných financií, dlhodobo vysoká inflácia a devalvácia dinára. ČSSR proti týmto neduhom chránila práve železná opona. Počnúc bezodplatným znárodnením po roku 1948, pokračujúc vymazaním všetkých verejných dlhov cez anulovanie štátnych dlhopisov vydaných do roku 1953 pri peňažnej reforme, keď sa štát zbavil posledných vlastníkov kapitálu.
Československo nastavilo vysoké clá a prirážky k dovozným cenám spotrebných tovarov, čím umelo udržiavalo konkurencieschopnosť svojho priemyslu v kombinácii s nadhodnoteným kurzom koruny na nereálnej úrovni a cez prirážky ku kurzom mien vytváralo fond na rozvoj domáceho cestovného ruchu.
Režim nedovolil občanom nákupy drahších tovarov v zahraničí, lebo im nepredal dostatok cudzej meny a dovoz nad 300 Kčs podliehal vysokému clu a dani. Väčšina obyvateľov bola odkázaná na nákupy predraženého tovaru v obchodoch a nemala možnosť využiť výhodnejšie možnosti ich kúpy v zahraničí.
Nízke ceny základných potravín, služieb, energií a bezplatné zdravotníctvo či školstvo, či podpora bývania cez dotácie výstavby panelákov a rodinných domov vytvárali ilúziu blahobytu. Okrem iného aj preto, že sme boli jednou z mála krajín socialistického tábora, kde sa tri dekády darilo udržiavať základné potraviny na rovnakej cenovej úrovni, hoci pracovné príjmy občanov neustále stúpali.
Na zrušenie monopolu komunistickej strany a na spoločenské zmeny väčšieho kalibru, ako mali ruské tanky nasadené v Československu pri „obnove socializmu“ v roku 1968, sme si tak museli počkať ešte dve desaťročia.