Podhubie prevratnej zmeny sa chystalo dlhší čas. Európska predstava o tzv. moslimsko-demokratickej politike vládnej strany AKP bola naivná. Recep Tayyip Erdogan, pôvodne starosta najľudnatejšieho mesta Istanbulu, neskôr mnohoročný premiér, mal celkom inakšiu predstavu. Podľa všetkého mu od úplného začiatku závratnej kariéry išlo o demontáž kemalistického odkazu.
Postupoval však trpezlivo. Úspešne propagoval „turecký ekonomický zázrak" a stupňoval antikurdskú hystériu. Príhodne svoju moc priživoval nepokojom po vlne arabských ľudových vzbúr alebo nimi uľahčenou masovou migráciou. A tiež strachom z opätovného vzostupu Ruska.
Erdoganova vyhrážka Západu má svoju váhu. Stojí na kvalitných vzťahoch s Moskvou, Teheránom a ďalšími vplyvnými hráčmi.
Dosiahol svoje. O smerovaní „jeho" Turecka už de facto nemôže byť pochýb. Čo si Erdogan praje, to sa aj stane. Do rozhodujúcich kresiel exekutívy dosadzuje príbuzných, čistky v štátnom aparáte sú masové, bojuje proti nezávislým médiám a vojensky potláča spoluobčanov. Nezákonne tiež zasahuje do vývoja okolitých štátov, kde „v rámci boja s terorizmom" podporoval tzv. Islamský štát. Nedotklivo sa však ohradzuje proti akejkoľvek kritike, pričom z aktuálnych ekonomických ťažkostí (prepad tureckej líry, zahraničná zadlženosť) viní vnútorných či vonkajších nepriateľov. Verných zjednocuje pod hrdou tureckou vlajkou. Prosto, postupuje v mantineloch typického šovinistického vodcu.
Vojenské akcie tureckých jednotiek v Iraku alebo dlhodobá invázia do Sýrie mali jasné ciele. Vytvárať poturčené nárazníkové zóny a s pomocou radikálnych islamistov zvrátiť vzostup „večných fackovacích panákov" – Kurdov, najväčšieho národa bez štátnosti. Toho času jediných lojálnych spojencov Washingtonu v oblasti.
Obsadenie pohraničného Afrínu členom NATO však v západnom diskurze dostalo takmer generálny pardon a neporovnávalo sa povedzme s nezákonnou ruskou anexiou Krymu. Diametrálne inú hodnotu mali tiež sýrske vojnové obete. Kurdské deti usmrtené tureckými náletmi v etnicky čistenom regióne nestáli západným predstaviteľom za reč. Zato deti zabité paľbou sýrskych vládnych síl a ich spojencov „volali" po medzinárodnom zásahu – napokon v prospech náboženských extrémistov.
Udalosti však predsa len vyvolali určité napätie medzi spojencami. Vzájomné vzťahy Turkov a Američanov, ako oznámil lakonický tweet Donalda Trumpa, „nie sú dobré". Vskutku nie. Výroky maloázijského „sultána" o hľadaní lepších spojencov, ak nebude Turecko vo všetkom všade rešpektované, sú razantnou odpoveďou na niektoré protiturecké sankcie USA.
Erdoganova vyhrážka Západu má svoju váhu. Stojí na kvalitných vzťahoch s Moskvou, Teheránom a ďalšími vplyvnými hráčmi. Pozoruhodnou informáciou bola účasť zástupcov „ríše na Bospore" na júlovom summite BRICS v juhoafrickom Johannesburgu. Ten bol rozšírenou schôdzkou protizápadne sa vymedzujúceho zoskupenia, ktoré v danom formáte odmieta (staro)novú hospodársku vojnu proti Iránu.
Druhou stranou mince sa teda pravdepodobne stáva, okrem finančnej pomoci ropného emirátu Kataru, aktivita Číny (člena BRICS). V jej jazyku sa pojem „kríza" stotožňuje s „príležitosťou". Malá Ázia sa tým stále jasnejšie vzďaľuje od predchádzajúceho prozápadného politického vektora. Odchádza a môže si to dovoliť.