Od vládnych politikov očakávame prijímanie čo najlepších rozhodnutí. Od opozičných zase čo najkvalitnejší variant k návrhom od tých, čo držia opraty výkonnej moci v rukách. Lenže agenda opozície sa čoraz viac upiera na aktivity, ktoré by sme skôr očakávali od watchdogových organizácií.
Dokonca nielenže z opozičných lavíc dochádza k preberaniu rolí „kontrolingu demokracie“. Neraz tam nájdeme aj takých, čo prešli voľbami, disponujú legislatívnou mocou, no napriek tomu sa otvorene hlásia a mediálne prezentujú ako občianski aktivisti. Na sako a kostým si obliekli plášť, ktorý im z podstaty veci nepatrí.
Základnými úlohami médií v demokracii je kontrolovať verejnú moc, informovať, vzdelávať, ale aj zabávať. V redakciách sa však generujú politické témy a riešenia, čo by malo patriť politikom. Aby toho nebolo málo, okrem nastoľovania politických tém viaceré redakcie neraz vysielajú signály či dokonca verdikty, ktoré by mali prináležať orgánom činným v trestnom konaní.
Zámena rolí pôsobí osviežujúcu v komédiách, ale zdrvujúco v demokracii. Realita v politike dokazuje, že profesionalita je na ústupe.
Zámena rolí pôsobí osviežujúco v komédiách, ale zdrvujúco v demokracii. Realita nám stále dokazuje, že profesionalita je na ústupe. Ako postavené na hlavu pôsobí to, že verejný záujem často formulujú malé skupiny. Sociálna korupcia sa stáva obľúbenejšia ako nevyhnutné systematické zmeny.
Dokonca nič čudné už nie je ani na tom, že presvedčení pravičiari si nárokujú štátne dotácie, ľavičiarom nie je cudzie veľkopodnikanie a v radoch konzervatívcov nájdeme aj takých, ktorým je občas Sväté písmo na príťaž.
Akoby v praxi dochádzalo k preskupovaniu medzi presvedčením a túžbou po osobnom profite. Súčasný model pôsobí ako živná pôda na argumentačnú núdzu, preto hodnoty strácajú hranice a politici sa viac sústreďujú na volebné obdobie ako na budúcnosť ďalších generácií. Pod tlakom týchto skutočností neexistujú ideové hádky, len osobné osočovanie. Sú to reči v kŕči, ktoré keby neboli, nič zásadné by sa nestalo.
Ľudia vo vymenených rolách pôsobia ako paraziti, ktorí sa priživujú na inom. Treba sa vrátiť k tomu, čo je ich prioritou a poslaním. Z novinárov nikdy nebudú skutoční vyšetrovatelia ani sudcovia. Napokon to nie je ich úlohou.
Mimovládky reprezentujú tretí sektor, lebo nevládnu, a nie preto, lebo nezískali moc. Ich priestor v demokracii je nezastupiteľný, preto by ho mali naplniť užitočným obsahom. Opozícia nech sa ukáže ako programová alternatíva, lebo každé voľby sú príležitosť na kontinuitu, ale aj ako šanca na zmenu.
Vo vládnej koalícii by si mali uvedomiť, že jej vnútorné nezhody sú bežným ľuďom vskutku ukradnuté. Súboj o to, kto si hľadá priestor na vnútornú opozíciu, je stratou času, ktorý treba venovať realizácii programového vyhlásenia vlády.
Na prvý pohľad to pôsobí pomerne jednoducho, ale zmena si vyžaduje mimoriadnu vnútornú silu. Prestať parazitovať v skutočnosti znamená začať robiť svoje remeslo a nekradnúť úlohy niekomu inému. Vďaka tomu je možné hodnotiť reálnu prácu a zvládnutie úloh.
Dnes to však nie je celkom možné. Veď sa iba pozrime do predvolebného obdobia, v ktorom sa od žiadnej partaje nedozvieme, v akom stave nám vrátia krajinu na konci volebného obdobia. Jednoducho, nevedia to a necítia ani spoločenský tlak, aby to formulovali. Veď po voľbách uvidia, ktorú úlohu získajú a na čom sa ešte priživia.