Dejiny tvoria osudy ľudí

Teodor Šlajchart bol v roku 1968 veliteľom Leteckých opravovní v Banskej Bystrici. Rozhlasové štúdio v meste pod Urpínom v auguste toho roku nadviazalo na svoje povstalecké tradície a vytvorilo ostrov slobodného slova. Vysielalo v čase, keď sa už iné štúdiá po zásahu okupačných jednotiek odmlčali.

29.08.2018 07:00
debata (7)

Ako to bolo možné? Šlajchart so svojimi spolupracovníkmi prišli na riešenie, ako zabezpečiť pre ľudí objektívne informácie. Vojenský útvar 5960 na Sliači disponoval rádiostanicou PAR-8. Šlajchartovci ju od vojakov prevzali a jej prostredníctvom technicky zabezpečili pokračovanie nezávislého vysielania po obsadení banskobystrického štúdia.

Túto činnosť, samozrejme, nebolo možné utajiť, a tak roku 1971 normalizátori obvinili 30 ľudí na čele so Šlajchartom „z trestného činu nedovolenej prevádzky a držania vysielacej stanice“. Vyšetrovanie sa vlieklo roky. Hodnoverné dôkazy sa nepodarilo zhromaždiť, lebo kolektív osôb okolo Teodora Šlajcharta bol pevný. Napokon ho roku 1976 „iba“ preložili do zálohy. Paradoxne obžalobu zrušil Najvyšší vojenský súd v Prahe až 9. apríla 1991.

Šlajchart bol rozhľadený človek, demokrat telom i dušou. Antifašizmus sa stal jeho životným krédom. Napriek vysokému veku po novembri 1989 túžil po zmysluplnej transformácii Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a vypracoval projekt jeho transformácie po roku 2000. Hlavnou ideou bolo, že zväz sa stane srdcom a Múzeum SNP rozumom súčasného protifašistického hnutia na Slovensku.

Teodor Šlajchart bol rozhľadený človek, demokrat telom i dušou. Antifašizmus sa stal jeho životným krédom.

V programovom materiáli autor uvádzal: „Dnešná legitímnosť demokratickej štátnosti Slovenskej republiky je aj výsledkom revolučného pohybu, ktorý sa začal v SNP a ktorý patrí a bude patriť do kategórie veľkých národných tradícií ako súčasti európskeho protifašistického odboja a demokratických tradícií Európy a celého pokrokového ľudstva.“

Teodor Šlajchart sa narodil 30. augusta 1916 v Novej Bani. Nemal ľahký život, pretože skoro stratil rodičov. Chcel študovať, pričom si uvedomil, že vojenské vzdelanie bolo vtedy najdostupnejšie. Navyše služba v armáde sa mu páčila.

Major Jozef Dobrovodský, veliteľ povstaleckej posádky v Žiline, vedel, že sa naňho ako náčelníka spojovacieho práporu môže spoľahnúť, podobne ako na kapitána Karola Repašského. Boli to práve dva prápory pod vedením týchto mužov, ktoré sa už v dopoludňajších hodinách 29. augusta 1944 rozostavili, aby bránili prístup nemeckých okupačných vojsk do Žiliny z Čadce ešte pred oficiálnym vyhlásením Povstania. Dôstojníci žilinskej posádky boli odhodlaní brániť svoju vlasť pred nacistami a domácimi kolaborantmi.

Velenie SNP na čele s Jánom Golianom zvážilo, že na obranu Žiliny nemá dostatok síl, a tak slovenské jednotky ustúpili do Strečnianskej úžiny. Tu sa v nasledujúcich dňoch odohrali urputné boje. V zápase proti postupujúcim nacistickým jednotkám sa vyznamenali prápory vedené Šlajchartom a Repašským, ako aj francúzski partizáni. Kapitán Repašský tu padol. Neskúsení vojaci zo Šlajchartovej jednotky, veď to boli spojári, vydržali. Následne prešli ešte niekoľkými bojovými operáciami a potom z Troch dubov odleteli, aby sa stali príslušníkmi 1. československého armádneho zboru v ZSSR.

Dejiny sú zložené z osudov jednotlivých ľudí, ktorí tvoria to, čo formuje národ, čo ho reprezentuje navonok, čo hovorí, aký je a ako ho vníma zahraničie. Pri príležitosti svojich 85. narodenín Teodor Šlajchart povedal: „V živote som vždy všetko oslavoval skromne. Teším sa zo zdravia, ktoré mám, a som rád, že ešte môžem pracovať pre verejnosť.“

Bodaj by takto dokázali uvažovať všetci, ktorí sa podieľajú na súčasnej politickej moci. Vysoká morálka, nesebeckosť, no súčasne nesmierna hrdosť. Pamätám si, ako prišiel, vtedy už ako pán generálmajor na oslavy SNP podopierajúc sa o paličku. Podal mi ju, aby som ju načas odložil. Protestoval som, ale nepomohlo to. Pochopil som ho však. Veď ako by to vyzeralo, keby sa v generálskej uniforme opieral o paličku. Chodil ťažko, no nesmierne dôstojne.

Prečo vlastne rozprávam príbeh tohto obdivuhodného človeka, ktorý zomrel 3. marca 2011? Nuž preto, lebo práve takíto ľudia tvoria náš národ, hrdé činy, ktoré vykonali bez ohľadu na to, či im to bolo na prospech, alebo ich to spolu s najbližšími ohrozovalo. Nevajatali, konali. Čo by som urobil, keby som bol na ich mieste? Naozaj neviem. To však neznižuje môj hlboký obdiv k mužom a ženám, ktorí pred 74 rokmi bojovali so zbraňou v ruke, k tým, čo ich po potlačení Povstania do hôr zásobovali, riskovali svoje životy, keď ukrývali politických utečencov, zranených partizánov, spojeneckých pilotov, utečencov z koncentračných táborov či rasovo prenasledovaných.

Tých, čo prekonali všetky možné hranice hrdinstva a odvahy, aké si len vieme predstaviť. Patetické? No tak nech. Som rád, že mám tú možnosť o nich hovoriť, že môžem spolu so svojimi kolegami niesť ich odkaz pre budúce generácie.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #SNP #Ján Golian #antifašizmus #Teodor Šlajchart