Hľadá sa prezident: zn. odborár

06.09.2018 14:00

Kríza politických strán na Slovensku má viacero charakteristických podôb. Jednou z kľúčových chorôb, ktorá vyplýva z toho, že si stranícke subjekty neplnia základné funkcie politických strán, ktoré im prináležia z pôsobenia v systéme zastupiteľskej demokracie, je ich zjavná ideovo-programová vyprázdnenosť a neschopnosť regrutovať reprezentatívne stranícke a štátne politické elity. Naplno sa to opakovane prejavuje v čase predstavovania kandidátov do komunálnych volieb a volieb prezidenta Slovenskej republiky.

Plejáda tzv. nezávislých kandidátov a rôznych ad hoc zoskupení, ktoré sťa sirény vábia svojich voličov a ponúkajú im „zaručené“ homeopatiká na rôznorodé spoločenské neduhy, so svojím relatívnym úspechom, zvádzajú politické strany k tomu, že rezignujú na politiku a utiekajú sa k činnostiam, ktoré im neprislúchajú, respektíve ktoré neraz podkopávajú základy zastupiteľskej demokracie.

Trápiace sa strany

Opusťme teraz pôdu komunálnych volieb, ktoré sú pre väčšinu politických strán priestorom, ktorý ich vlastne nezaujíma, a pozrime sa na voľby prezidenta Slovenskej republiky. Navzdory tomu, že sa uskutočnia najskôr až o pol roka, s kandidátmi sa už roztrhlo vrece. Tí relevantní či tí, ktorých vlastne nik nechce, všetci vystupujú ako nezávislí kandidáti, hoc pri niektorých je na prvý pohľad zrejmé, že z pozície straníckej funkcie reprezentujú konkrétnu politickú stranu (Progresívne Slovensko, Most-Híd).

Pre Smer môže byť kandidatúra relatívne populárneho, politicky ostrieľaného a charizmou obdareného odborárskeho predáka lepším variantom než dookola neúspešné presviedčanie diplomatov.

S predstavením kandidátov však stále váhajú politické strany, ktoré patria k tým najstarším, a tie s najväčším počtom členov. Smer-SD (1999; 15 000 členov), KDH (1990; 9 000 členov) a SNS (1990; 7 600 členov) stále otáľajú. Kým KDH aspoň spomína Mariána Čaučíka, prípadne sa utieka ku kandidatúre Františka Mikloška, národniari hovoria len o tajomnej ženskej kandidátke a Smer sa s výberom svojho kandidáta na prezidenta zjavne trápi. Neprejde týždeň, aby sa od nominácie opäť nedištancoval minister Lajčák či eurokomisár Šefčovič. Obaja svorne hľadajú spôsoby, ako sa z kandidatúry čo najelegantnejšie vyvliecť.

Smer je viditeľne personálne poddimenzovaný, čo však nie je problém iba Smeru, keďže tento vírus sa usadil v každej z relevantných politických strán. V prípade Smeru sú však prezidentské voľby skutočnou nočnou morou. Napriek zrejmým politickým ambíciám strany a jej predsedu sa volieb v roku 2004 a 2009 nezúčastnili (akože člena Smeru v prezidentskom paláci nepočítame) a v tých ostatných predsedu Fica porazilo povestné „vrece zemiakov“.

Na vlnách spoločenských nálad

Nemožno tvrdiť, že by Smer nehľadal spôsoby, ako vybŕdnuť z tejto šlamastiky. Surfujúc na vlnách spoločenských nálad, ktoré neraz vytvára svojimi vyhláseniami predseda Fico alebo najznámejší krikľúni z poslaneckých lavíc, vystupuje Smer-SD v pozícii, ktorá osciluje medzi Blahovým návratom k Marxovi a Podmanického oslavnými básňami na Jozefa Tisa. Čo možno ešte prináša pozitívne body v prieskumoch verejnej mienky (v skutočnosti 20 % pre stranu Roberta Fica je skôr dôsledkom neexistujúcej ľavicovej alternatívy, keďže žiadna zo vznikajúcich strán nejaví záujem o voličov Smeru), zjavne zlyháva v prezidentskej kampani. Štylizácia kandidáta Fica do roly veriaceho komunistu nevyšla, a rovnako ani obrat k národu v druhom kole volieb v roku 2014. Jediné, čo Smeru ostáva, je často skôr predstieraná sociálnodemokra­tická nálepka. Je však najvyšší čas, aby sa od pretvárky vrátili k tomu, čo im v roku 2012 prinieslo bezprecedentný úspech.

Odborári všetkých združení, pomôžte!

Kde však hľadať prezidentského kandidáta Smeru? Ktorým smerom sa má Smer-SD pozerať? Otázky, ktoré (dúfajme) už dlhšie kvária vedenie strany zo Súmračnej ulice. Vedenie strany sa už rok snaží budiť dojem, že ich kandidátom bude proeurópsky, Západom akceptovateľný a v domácej politike nezorientovaný diplomat, ktorý nielenže svojou nekonfliktnou politikou nebude robiť problémy, ako bonus zlepší imidž strany a štátu aj v zahraničí. Nápad dobrý, no realizácia taká našská. Iba veľa rečí bez zjavného výsledku, a skôr než úspech tragikomické vajatanie.

Čo robiť? Ako by mal vyzerať ideálny kandidát karpatskej sociálnej demokracie? Ak Smer nechce opäť zažiť smútok, mal by sa obrátiť k jednej z podstát úspechu socialistov v rámci nášho regiónu – k odborárom. Overené spolužitie odborárov a socialistov nielen v Rakúsku je presvedčivým dôkazom toho, že to môže fungovať. Najmä v kombinácii početnej členskej základne strany a (napriek výraznému poklesu v porovnaní so starým režimom) odborových združení a tiež spolu s načasovaním sociálnych balíčkov a referenda o ústavnej hranici odchodu do dôchodku, môže byť kandidatúra relatívne populárneho, politicky ostrieľaného a charizmou obdareného odborárskeho predáka lepším variantom než dookola neúspešné presviedčanie diplomatov. A keď už budú „smeráci“ v septembri obiehať možných adeptov, nech sa zastavia aj u Emila Machynu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Smer #prezidentské voľby #Politické strany
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
38,99
Kytica Letana 13

Kytica Letana 13

35,99
Lady zelená orchidea

Lady zelená orchidea

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk