Oboje (a tu treba zdôrazniť, že najmä tie zdanlivé) sa pertraktovali prakticky zo všetkých strán, pri rozličných príležitostiach, v rôznych súvislostiach a s veľmi rôznorodou kvalitou. Výsledok je úbohý a všetci, čo sa do debaty zapájame, na tom nesieme podiel viny.
V podstate to vyzerá ako s tou karavánou, ktorá ide ďalej bez ohľadu na brešúcich psov. Na tejto arabskej múdrosti nič nemení ani to, že naša „školská karavána“ nesmeruje k oáze, ale sa blíži k priepasti. Dá sa povedať, že už je na jej pokraji a zostáva urobiť povestný rozhodný krok dopredu. Napríklad realizovať Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania.
Tento výsledok niekoľkoročného teoretického úsilia vedenia rezortu školstva, posledná perla tvorivosti v tejto oblasti, sa prezentuje ako cesta ku skvalitneniu slovenskej výchovno-vzdelávacej sústavy. Poukazovanie na to, že v skutočnosti nerieši ani jeden zo zásadných problémov, je práve tým brechotom psov na okoloidúcu karavánu.
Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania je prezentovaný ako cesta ku skvalitneniu výchovno-vzdelávacej sústavy. V skutočnosti však nerieši zásadné problémy školstva.
Ministerka Martina Lubyová sa tvári, že sa jej to netýka, autori inkriminovaného dokumentu majú na všetko odpoveď „lebo medveď“. A tak pokračujú v ceste do pekla v neochvejnej viere, že sa to nejako skončí a svoj podiel politickej či „autorskej“ zodpovednosti si, tak ako mnohí pred nami, pokojne unesú.
Určitou úľavou, vlastne obrovským šťastím, môže byť fakt, že sa Národný program ako celok nedá realizovať. Na druhej strane faktom je aj to, že úplne postačí uskutočniť niektorý z nápadov obsiahnutých v tomto dokumente, ako napríklad zrušiť známkovanie a nahradiť ho slovným hodnotením, a katastrofa bude úspešné zavŕšená. Ako sme sa do tejto bezvýchodiskovej situácie dostali?
Podstatou fungovania všetkých slovenských vlád najmä v oblasti regionálneho školstva bolo viac- menej úspešné zakrývanie pasivity. Každá vládna garnitúra bez výnimky vytvárala ilúziu horúčkovitej činnosti smerujúcej údajne k riešeniu problémov. V skutočnosti nič neriešila, existujúce problémy úspešne prehlbovala a ešte úspešnejšie vytvárala nové.
Na nezmyselné kroky jednotlivých vlád reagovala verejnosť práve nezmyselnou diskusiou. Položili sme si veľa rozmanitých otázok a na každú z nich sme ponúkli veľa rozmanitých odpovedí. Výsledkom zostal zmätok, prešľapovanie na mieste a strata akýchkoľvek perspektív. Nastal čas položiť si otázku, ktorej opodstatnenosť sme si nechceli pripustiť. Cui bono?
Nie je predsa možné, že by sa toľko iracionálnosti, omylov hraničiacich so sabotážou a zlovôle vyskytovalo na jednom ministerstve len súhrou nešťastných náhod. Nie je to tak.
Na ministerstve školstva pravdepodobne vedia, čo by mali urobiť. Aspoň niektorí. Ak niekto vie, čo má robiť, a robí všetko pre to, aby to urobiť nemusel, a mohol robiť to, čo by robiť nemal, tak to môže znamenať iba jedno: On to tak robiť chce! Pre čie dobro? Pre svoje a pre tých, čo ho platia! Rozhodne nie pre dobro príslušníkov už druhej, o právo na vzdelanie pripravenej, stratenej generácie.
Prestaňme brechať a zmierme sa konečne s tým, že všetkým vládam Slovenskej republiky vyhovuje, ak drvivá väčšina budúcich voličov nevie, kde je sever. Rozhodne je to pre držiteľov moci lepšie ako riskovať komplikovanými a nesmieme zabúdať, že aj nepopulárnymi opatreniami stratu volebných preferencií.