K pritakaniu obedom zadarmo vedie aj uvažovanie o výsledkoch zisťovania príjmov a životných podmienok EU SILC, ktoré každoročne dáva k dispozícii Štatistický úrad. Tie jasne hovoria, že ťažkosti so zabezpečením výdatnejšej stravy a stresy z nepostačujúceho príjmu postihujú mnohonásobne vyšší podiel domácností a počet detí, ako ukazujú registre poberateľov dávok pomoci v hmotnej núdzi.
Dôvody pre podporu idey obedov zadarmo sú teda rôznorodé. Podporovateľov však zväčša spája zmysel pre sociálny univerzalizmus. Nie nutne filozoficky artikulovaný, no občas o to citovo vrúcnejší. Počuť ho v hneve na selektívne politiky, ktoré ponižujúcim spôsobom vytrieďujú tých, čo nárok majú, a tých, čo nie, a nie sú schopné – napriek posvätne zdôrazňovanej adresnosti pomoci – trafiť na všetky potrebné adresy.
Ťažkosti so zabezpečením výdatnejšej stravy postihujú mnohonásobne vyšší podiel domácností a počet detí, ako ukazujú registre poberateľov dávok pomoci v hmotnej núdzi.
Obedy zadarmo pre všetky deti nie sú výmyslom slovenských sociálnych demokratov. V krajinách Škandinávie program beží desaťročia. Vo Švédsku bol zavedený v minulom storočí v čase veľkej hospodárskej krízy. S dvomi základnými cieľmi. Prvým, akútne naliehavým, bolo zaistenie zdravej a dostačujúcej výživy pre všetky švédske deti a predchádzanie devastujúcemu hladovaniu.
Druhý cieľ sa týkal spoločenského zdravia, či inak povedané, spoločenskej súdržnosti a solidarity. Obedy zadarmo pre všetky deti umožňovali, aby si za spoločný stôl sadli deti z rôznych spoločenských vrstiev, aby zažívali spoločenstvo seberovných a aby sa vedomie tejto vzájomnosti a spolupatričnosti stalo pre ne samozrejmé. Spoločné jedlo detí a dbanie na ich nerozdeľovanie možno vysvetľuje existenciu solidárnej a dôverujúcej kultúry švédskej spoločnosti určite silnejšie ako rôzne teórie hĺbajúce o národných mentalitách.
Naše dejiny „obedov zadarmo“ sa tým švédskym približujú len prvým cieľom – bojovať proti hladu. No ten v čase ich zavedenia nespôsobila hospodárska kríza, ale štátom organizované reformy detských prídavkov a sociálnych dávok. Obedy zadarmo zavedené pre deti zo sociálne odkázaných domácností v roku 2004 zmierňovali hladovú diétu, ktorú Kaníkovo a Beblavého ministerstvo naordinovalo tvrdým okresaním detských prídavkov, ktoré dovtedy (tak ako dodnes v Česku) boli vyššie pre domácnosti s veľmi nízkym príjmom. Takéto nastavenie prídavkov bralo ohľad na vysokú zraniteľnosť dieťaťa nepriaznivými vplyvmi. Boli aj záväzkom ku kedysi uznávanej idei, že v záujme udržania dôstojnosti minimum by malo byť zaistené každému. Reformátori však usúdili, že takéto ohľady odrádzajú rodičov od práce. Osekali príplatky k prídavkom aj ich ohľad na vek dieťaťa a z prostriedkov, o ktoré pripravili najchudobnejšie rodiny, začali financovať obedy pre najchudobnejšie deti a ďalšie motivačné programy.
Tým však peniaze, ktoré viac-menej diskrétne dostávala rodina v núdzi, vystrčili na verejnosť. Z kompenzácie sa stala verejne pretriasaná výhoda, ktorá podkurovala pocitom krivdy u mnohých, ktorým by program pomohol, ale nemali nárok. Veľmi striktné podmienky odstrčili totiž od možnosti obedov zadarmo stovky tisíc detí, ktorých rodičia veľmi ťažko prežívali od výplaty k výplate. Ľudí, ktorí napriek nočným zmenám a nadčasom žili v strese z nevychádzania s peniazmi, veľmi rozhorčovalo „privilégium“ pre deti tých, čo sa „ani nesnažia“. Selektívnosť odbrzdila reči o krivdách páchaných na statočne pracujúcich ľuďoch a začali sa objavovať výkriky o zvýhodňovaní menšiny, lebo deti, ktoré mali nárok na tento program, mali veľmi často inú farbu kože. Hnev, dusený aj hlasný, ktorý selektívne zameraný program rozpútal, jasne ukazuje, že oproti švédskym autorom obedového programu tým našim chýbala schopnosť uvažovať nielen o blahu či motivácii jednotlivca, ale aj o spoločenskej súdržnosti a erozívnych dôsledkoch príliš adresnej a zároveň aj zúfalo nízkej sociálnej podpory.
Program obedov zadarmo pre všetky deti, ktorý naštartuje v novom roku, je preto dôležitý tým, že môže pribrzdiť špirálu ukrivdenosti a zášti v uvažovaní verejnosti o najchudobnejších. Žiaľ, švédsky zámer usadiť školákov z rôznych sociálnych vrstiev za jeden stôl a pestovať v nich pocit občianskej rovnosti a spolupatričnosti však v našom školstve sotva dosiahneme: rodičovská verejnosť nástojí na zachovaní selektívnosti a výberovosti. Deti z chudobného prostredia a deti lepšie situovaných a ctižiadostivých rodičov sa tak až na výnimky nestretnú ani len na chodbe tej istej školy.