Koniec alpskej idyly

Južné Tirolsko bolo donedávna prezentované ako príklad úspešného riešenia otázky menšín a vzťahov dvoch štátov, ktoré rozdeľoval niekoľko desaťročí trvajúci územný spor. Cesta k dohode z roku 1972, ktorá garantovala tejto talianskej provincii, obývanej v prevažnej väčšine po nemecky hovoriacim obyvateľstvom, širokú autonómiu, nebola ľahká.

16.09.2018 14:00
debata (11)

Región bol v 60. rokoch dejiskom teroristických útokov. Minulotýždňové vyhlásenie rakúskej vlády o zámere preskúmať možnosti pre poskytnutie rakúskeho občianstva obyvateľom z tejto oblasti idylický obrázok narušilo.

V skutočnosti však problémy Južného Tirolska iba unikali pozornosti médií v kontexte napr. diania v Katalánsku. Separatistické prejavy eskalovali po vyhlásení nezávislosti Kosova. Pritom od roku 1992, keď Rakúsko a Taliansko oficiálne ohlásili ukončenie sporu, provincia odvádza do talianskeho rozpočtu iba približne 10 percent daňových príjmov a v Bolzane vznikla samostatná univerzita.

Neoficiálne referendum z januára 2014, na ktorom sa zúčastnilo približne 15 percent obyvateľov regiónu, sa hlasmi 92,17 percenta voličov vyslovilo za právo Južného Tirolska na sebaurčenie. Prieskum verejnej mienky, organizovaný rakúskym Karmasinovým inštitútom v roku 2013, však hovorí, že oddelenie od Talianska si želalo 54 percent populácie s nemeckým alebo ladinským materinským jazykom, ale aj 22 percent po taliansky hovoriacich obyvateľov regiónu. V provinčnom parlamente však väčšinu dlhodobo kontroluje umiernená autonomistická Juhotirolská ľudová strana (SVP), po roku 2013 v koalícii s ľavicovou celotalianskou Demokratickou stranou. Separatisti disponujú 9 kreslami z 35.

Oficiálna podpora juhotirolských separatistov rakúskou vládou môže povzbudiť stúpencov teritoriálneho revizionizmu v Maďarsku.

Slogan strany Juhotirolská sloboda „Južné Tirolsko nie je Taliansko“ sa zaktualizoval po ústavnom referende v roku 2016. Táto oblasť ako jedna z mála talianskych provincií podporilo návrh ústavnej reformy premiéra Mattea Renziho. Jeho vláda prisľúbila SVP pevnejšie zakotvenie autonómie regiónu.

Rakúski Slobodní, podporujúci juhotirolských separatistov, považujú otázku dvojakého občianstva za svoju prioritu a presadzujú ju do agendy vlády Sebastiana Kurza (hoci Rakúsko inak dvojaké občianstvo nepripúšťa). Povzbudzujú tak separatistov v regióne, keďže doteraz sa rakúske vlády od požiadaviek juhotirolských radikálov dištancovali. Líderka Juhotirolskej slobody Eva Klotzová však dôsledne tvrdí, že dvojaké občianstvo nebude postačovať a konečným cieľom strany je „sebaurčenie“. Podobným jazykom sa zdôvodňovala aj separácia Kosova či anexia Krymu.

V praxi dvojaké občianstvo pri súčasnom stave Európskej únie neznamená nič, okrem rozšírenia rozsahu politického rakúskeho národa mimo jeho súčasného štátneho územia. Obyvatelia Južného Tirolska i teraz môžu do Rakúska slobodne cestovať, presťahovať sa, pracovať tam alebo študovať. Rakúsko ako prosperujúca krajina je atraktívnejšie ako Taliansko, zápasiace s finančnou krízou. Región pritom ťaží z dobrých susedských vzťahov medzi oboma krajinami, politický konflikt medzi nimi však môže situáciu jeho obyvateľov zhoršiť.

Vyvolávanie duchov minulosti zas môže dlhodobo poškodiť celú Európu, teda aj ich samotných iniciátorov. Ak sa Európa rozhodla na vlastné dejiny zabudnúť, je odsúdená na to, aby ich prežila znova. Postoj viedenskej vlády sa opiera o názor väčšiny svojich občanov, keďže podľa prieskumu inštitútu Spectra z januára 2015 by si pripojenie Južného Tirolska želalo až 83 percent Rakúšanov a dvojaké občianstvo by privítalo ešte o 6 percent viac. Taliansko podobné gestá oprávnene vníma ako krok, ktorý je v rozpore s jedným z hlavných princípov, na ktorých je budovaná EÚ – s dobrými susedskými vzťahmi.

Paradoxne, do rozporu sa dostali dve vlády za účasti euroskeptickej pravice. V kontexte Južného Tirolska sa nám vynára úplne iný obraz Rakúska, než na aký sme zvyknutí. Obraz krajiny s nezahojenou traumou zo straty území, podobnej maďarskej traume z Trianonu. Oficiálna podpora separatistov rakúskou vládou môže povzbudiť stúpencov teritoriálneho revizionizmu v Maďarsku, ktorý napriek vonkajším gestám Orbánovho kabinetu nezmizol z politickej agendy Fideszu. Ak Rakúsko vysiela takéto nepriateľské gestá voči takému silnému susedovi, akým je Taliansko, nemôžeme sa čudovať, ak nabudúce otvorí napr. otázku Benešových dekrétov.

Po roku 1955 sa obraz Rakúska ako mierumilovného štátu, preferujúceho konštruktívne riešenie sporov na medzinárodnej úrovni i konsenzus vo vnútornej politike, stal spolu s jeho modelom sociálneho štátu súčasťou jeho identity.

Už predchádzajúca koalícia ľudovcov a slobodných zo začiatku storočia ukázala, že tamojšia pravica je pripravená túto identitu zmeniť. Rakúsko sa usilovalo prekonať svoju osamelosť v Európe aj pomocou tzv. Slavkovského trojuholníka s Českom a so Slovenskom. Keďže jeho vláda v súčasnosti podporuje kroky, ktoré záujmy Slovenska dlhodobo ohrozujú, treba zvážiť, či je naozaj takým dôveryhodným partnerom.

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #Matteo Renzi #Sebastian Kurz #separatizmus #Južné Tirolsko