Ako bežný nástroj zahraničnej politiky Donald Trump uplatňuje hospodárske sankcie. Nasadzuje ich voči kdekomu. Najpozoruhodnejšie nimi postihol svojich mnohoročných európskych spojencov – v zjednocovaní únie inšpirovaných úniou americkou. S relatívnym prospechom pre nasýtenie vlastného narcizmu zaviedol zostrené ekonomické a iné sankcie aj proti „kimovskému“ Pchjongjangu. Hoci muselo byť aj slepým a hluchým – s výnimkou niektorých nadšeneckých žurnalistov – dopredu jasné, že Severná Kórea na atómové zbrane nerezignuje.
Kto sa však hospodárskeho konfliktu s Bielym domom nezľakne a ani sa zľaknúť nemôže, je Iránska islamská republika. Osemdesiatmiliónová krajina s množstvom ropy je jednak celkom iná váhová kategória ako režim v KĽDR, a jednak pevne rešpektuje vlastné tradície. Ich dodržiavanie môže Irán dosť poškodiť, ale strata tváre by sa chápala ako problém oveľa ťaživejší.
V nekompromisnom postoji sa Irán môže oprieť o pomoc členov medzinárodného spolku BRICS a najnovšie aj o originálne záujmy EÚ.
Predstavitelia Európy túto okolnosť jasne chápu a rovnako chápu i jej široké súvislosti. Preto sa usilujú zachrániť to, čo sa ešte dá. Bojujú za udržanie života Trumpom znegovanej mnohostrannej dohody, ba poskytujú Teheránu akési stámiliónové finančné odškodnenie. Z toho len tak mimochodom medzi riadkami čítame, že sa transatlantický zväzok drobí.
Sebaúcta naozaj patrí k fundamentálnym črtám iránskej politiky. Preto predstave, že by dotyčný regionálny aktér ustúpil v prospech nevýhodnejšej zmluvy, chýbajú rozumné argumenty.
Pre hlbšie pochopenie veci sa musíme preniesť do minulosti. Neprejavovaním nacionalistickej hrdosti (voči Washingtonu) si k pádu a k exilu „dopomohol“ Rezá Šach Pahlaví. Jeho vyhnanie z vlasti viedlo k zrušeniu monarchie a k ustanoveniu šiitskej republiky. Tá hneď ponížila západnú superveľmoc, keď jej obsadila veľvyslanectvo a uväznených diplomatov prepustila až po dlhých 444 dňoch. Potupu dovtedajšieho veľmocenského patróna ešte v medzičase znásobil prepadák „osloboditeľskej akcie“ Jimmyho Cartera.
Radikálny rozchod republikánskych ajatolláhov s USA sa preniesol do otvorenej vojny so Saddámom Husajnom, ktorý sa snažil vyťažiť susedovo oslabenie revolučnými zmätkami. Iracký vládca za to dostal priamu podporu významných štátov Západu, hoci počas osemročnej vojny bežne používal chemické zbrane. História však nadovšetko miluje čierny humor. Takže keď bol po druhej vojne v Perzskom zálive diktátor bývalými spojencami vojensky porazený, zosadený a nakoniec i fyzicky zlikvidovaný, stal sa jeho sekulárny štát zlatou baňou pre náboženských extrémistov a eldorádom rozličných záujmov Teheránu.
Aj ďalšie desaťročie pomerov medzi Iránom a Spojenými štátmi určovali ozbrojené tendencie. Exprezident Barack Obama sa stal prvým politikom, ktorý sa usiloval o prelom v permanentne napätých vzťahoch. Zneplatnenie podpisu najväčšej vojenskej a hospodárskej mocnosti sveta sa stalo katastrofou širokého dosahu. Iránskych stúpencov zmluvy na domácej pôde napádajú zľava i sprava, lebo vraj naivne uverili tradičnému nepriateľovi. Pokiaľ nechcú riskovať koniec svojich politických kariér, nesmú si dovoliť akúkoľvek ústupčivosť voči USA. Ambiciózni politickí vlci totiž cítia „krv“, čo sa pravdepodobne premietne aj do vlečúceho sa konfliktu v Sýrii.
V nekompromisnom postoji sa Irán môže oprieť o pomoc členov medzinárodného (de facto protizápadne zameraného) spolku BRICS a najnovšie aj o originálne záujmy EÚ. I to je dôsledok čudných zmien v zahraničnej politike Bieleho domu.