Sulík tak symbolicky naznačil predstavu o budúcnosti Slovenska. Dávno pred ním podobné myšlienky sformuloval americký filozof Robert Nozick. Podľa neho by štát mal zasahovať iba proti „násiliu, podvodom, krádežiam a pri administrovaní súdnych orgánov“. Koncepciu tzv. minimálneho štátu metaforicky opísal ako „nočného strážnika“. Atribútom každého z nich je však minimálne poriadna bakuľa, ak nie aj pištoľ.
Obhajcovia minimálneho štátu nemajú na mysli redukciu jeho represívnej funkcie, ale tých jeho funkcií, ktoré nadobudol v procese formovania modernej spoločnosti, napr. pri podpore a rozvoji školstva, vedy a kultúry, ochrany životného prostredia či tvorby pravidiel hospodárskeho a sociálneho života.
Sulíkove návrhy smerujú k prehĺbeniu sociálnej segregácie, kde bude obmedzená možnosť sociálnej mobility prostredníctvom takých vyrovnávacích nástrojov, ako je všeobecne dostupné bezplatné školstvo pre deti z rozličných vrstiev či dostupná verejná doprava.
V spoločnosti budovanej na princípe kapitalizmu bez prvkov sociálnej solidarity sa sociálno-ekonomické konflikty transformujú na konflikty kultúrne.
Už v súčasnosti sa priestor, kde by sa mohli stretávať príslušníci rozličných sociálnych vrstiev a diskutovať o problémoch, ktorým musia čeliť, dramaticky stenčuje. Vyplýva to z privatizácie školstva a zdravotníctva a diverzifikácie ich dostupnosti v závislosti od finančných možností spotrebiteľov. Je to však logický dôsledok praxe, v ktorej sa tieto služby považujú za tovar, nie za súčasť základných ľudských práv. Hoci práve v tomto duchu o nich hovorí aj súčasná Ústava SR.
Takáto prax však postupne likviduje priestor pre dialóg v celej spoločnosti. Jej príslušníci z rozličných vrstiev sa nestretnú v školách, v zdravotníckych zariadeniach či vo verejnej doprave, hoci napr. pre Viedenčanov, Parížanov či Berlínčanov je cestovanie vlakmi štandard. Napokon sa teda rôznorodé skupiny ľudí nebudú stretávať ani na ulici, keďže tí lepšie zarábajúci sa uzavrú v ohradených štvrtiach, chránených súkromnými bezpečnostnými službami.
Svedkami podobných tendencií sme už aj v súčasnosti. Príkladom je napr. postup ponovembrových politických elít vo vzťahu k rómskej menšine. Ako recept na napätie medzi rómskym a väčšinovým obyvateľstvom sa predkladá najmä zvyšovanie kapacít polície. Aj úrad splnomocnenca pre rómsku problematiku sa presunul pod Ministerstvo vnútra SR, hoci sa zďaleka netýka iba bezpečnosti či všeobecnej štátnej správy. Problém, vyplývajúci predovšetkým z hlbokých sociálnych rozdielov, sa tak transformuje na problém bezpečnostný.
Politici SaS, ale aj niektorých libertariánskych think tankov, predkladajú ako recept na nespokojnosť s neoliberálnou politikou rôzne formy obmedzovania volebného práva. Takým bol napr. dávny návrh Richarda Sulíka na platenie finančnej kompenzácie za neúčasť na hlasovaní. Návrhy SaS predpokladajú politické a ekonomické vytlačenie sociálne slabších, napr. starých, chorých ľudí alebo osoby s nižšími príjmami, na okraj spoločnosti. Presne takýmto riešením je aj zásada „jedného teplého jedla denne“, ktorú presadzovala „expertka“ SaS na sociálnu problematiku Lucia Ďuriš Nicholsonová. Keďže spravidla prvými porazenými v prípade ekonomických problémov sú práve sociálne slabší a Rómovia, v spoločnosti budovanej na princípe kapitalizmu bez prvkov sociálnej solidarity sa sociálno-ekonomické konflikty transformujú na konflikty kultúrne.
To je prítomné aj v Sulíkových výrokoch. Ak ľudia zbavení elementárnej dôstojnosti nedostanú šancu zmeniť svoj život, riešenie sociálnych konfliktov formou represie ostáva jediným možným riešením. Sociálne napätie môže ešte kompenzovať vyvolávanie strachu z migrantov. Osobitne z takých, ktorí sa na Slovensko ani príliš nehrnú.
Sú známe súvislosti medzi podielom ľudí vo väzniciach a uplatňovaním sociálnej funkcie štátu. Údaje databázy World Prison Brief poukazujú na to, že kým v štátoch s nízkou mierou sociálnej solidarity, napr. v USA a v Rusku pripadá na stotisíc obyvateľov 655, resp. 405 väzňov, v štátoch, ktoré uplatňujú európsky sociálny model, je to niekoľkonásobne menej (napr. Francúzsko 104, Holandsko 59; nehovoriac o škandinávskych štátoch).
Pred 45 rokmi sa udial vojenský prevrat v Čile, ktorého dôsledkom bolo opustenie cesty budovania sociálneho štátu. Policajný štát na čele s generálom Augustom Pinochetom za cenu tisícov zavraždených a uväznených vybudoval neoliberálnu trhovú ekonomiku. Nebolo by to možné, keby, symbolicky povedané, nenahradil „obedy zadarmo“ policajným terorom. Aj to bolo gesto solidarity, akurát len s tými najbohatšími, na úkor ľudí, ktorí nemali možnosť brániť sa.
Pred niekoľkými rokmi Sulík predostrel víziu Slovenska inšpirovanú Singapurom. Návrh vymeniť vlaky zadarmo za nových policajtov nás však presúva geograficky i mentálne skôr do epochy policajných diktatúr v Latinskej Amerike.