Donald Trump na Twitteri vyhlásil, že jej načasovanie má ovplyvniť novembrové voľby do Kongresu. Tentoraz môže mať pravdu. Knihu nebudú čítať iba čitatelia a čitateľky, ktorí chcú uspokojiť svoj neutíchajúci smäd po senzáciách, no aj Američania, ktorým záleží na tom, kam kráčajú Spojené štáty.
O to skôr, že jej autor, investigatívny novinár Bob Woodward, je dobre známy nielen americkej verejnosti. S Carlom Bernsteinom odkryli škandál známy ako Watergate, ktorý roku 1974 viedol k rezignácii prezidenta Richarda Nixona. Ich kniha sa stala bestsellerom a preslávil ju aj film s rovnakým názvom Všetci prezidentovi muži.
George W. Bush vo vojne
Woodward je autorom aj inej knižky, ktorá vznikala ako všetky jeho publikácie na základe informácií založených na množstve interview s relevantnými osobami a prípadne dostupných dokumentov, záznamov rokovaní a podobne, pokiaľ existovali. Má názov Bush vo vojne. Je o tom, ako Georgeovi Bushovi mladšiemu jeho bezpečnostní poradcovia po páde newyorských dvojičiek 11. septembra 2001 radili, aby USA nezaútočili len na Afganistan, no hneď i na Irak. Najšokujúcejšie je, že Národný bezpečnostný výbor (NSC) k tomuto návrhu dospel bez akejkoľvek analýzy dôsledkov vojenského zásahu v týchto štátoch.
Po začiatku invázie v Iraku najvyšší diplomat, ktorý si dovolil kritizovať Spojené štáty, bol Kofi Annan.
Podozrenia, že podaktorí z členov NSC rozhodovali na základe svojich záujmov, trvajú dodnes. Je isté, že napríklad viceprezident Dick Cheney rezignoval z pozície generálneho riaditeľa spoločnosti Halliburton v roku 2000 a že táto firma, ktorá mu doplácala státisíce pod hlavičkou „odložené podlžnosti“, už keď bol neskôr vo vládnej funkcii, na vojne v Iraku masívne zarobila. Bush junior neskôr priznal, že do vojny proti Saddámovi Husajnovi ho najviac tlačil práve Cheney a vtedajší minister obrany Donald Rumsfeld.
Ako je známe, zámienkou na inváziu do Iraku v roku 2003 bolo podozrenie, ktoré sa nikdy nepotvrdilo, že Husajnov režim prechováva zbrane hromadného ničenia. USA získali do protiirackej koalície ako najväčšieho spojenca britského premiéra Tonyho Blaira, ale pomerne málo je známe, že do nej rozličnou formou patrilo okrem Austrálie a Poľska ešte okolo 45 štátov, medzi inými i Slovenská republika.
Môj boss Kofi Annan
Možno to nie je iba našou charakteristickou črtou, že to, čo sa deje za našimi hranicami, sa nás, ako si myslíme, netýka. Organizácia Spojených národov v médiách rezonovala iba chvíľu, keď sa o pozíciu generálneho tajomníka OSN uchádzal minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák. A ešte menej, keď ho po neúspešnej kandidatúre zvolili za predsedu 72. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN.
Úmrtie Kofiho Annana, ktorý bol generálnym tajomníkom OSN jedno desaťročie, sotvakto zaregistroval. Jeho veľkolepý pohreb v Akkre, keď pod baldachýnom kráčala honorácia Ghany a asistovali pri ňom okrem terajšieho generálneho tajomníka OSN Antonia Guterresa prezidenti viacerých afrických štátov, bol aj pre Neafričanov atrakciou. Annana by to však nepotešilo.
Pokiaľ išlo o neho samého, pripadal mi skôr ostýchavým. Nemal rád okázalosť. Dnes vrcholoví predstavitelia organizácií patriacich do OSN skladajú do rúk generálneho tajomníka prísahu. Za Annana tomu tak nebolo. Bol mojím „bossom“ necelé štyri roky, keď som pôsobila ako výkonná tajomníčka Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve. Bol hlavou OSN, ktorá si pravdepodobne zo všetkých predchádzajúcich hláv zaslúži najväčšiu úctu.
V rozpore s Chartou OSN
Invázia spojencov do Iraku naštartovala v krajine občiansku vojnu medzi šiitmi a sunnitmi. Jej obete nikto nikdy nespočíta. Podľa odhadov ich počet presiahol milión. Šéf britskej Labour Party Jeremy Corbyn sa pred pár rokmi zastrájal, že bude iniciovať vyšetrovanie proti Blairovi za vojnové zločiny v Iraku. Medzinárodný súdny dvor (ICJ), hlavný súdny orgán OSN, zrejme doposiaľ žiadne takéto obvinenie nedostal. USA tento súdny dvor ignorujú. Akýkoľvek verdikt o nezákonnosti vojnovej koalície vedenej Washingtonom by preto nebrali vážne.
Po začiatku invázie najvyšší diplomat, ktorý si dovolil kritizovať USA, bol práve Kofi Annan. Jeho výrok o tom, že je ilegálna a v rozpore s Chartou OSN, spustil nielen útoky proti jeho osobe, no i proti Organizácii Spojených národov ako takej. Boli to otvorené i zákulisné útoky Bushovej administratívy, no kolaborovala na nich výdatne aj vtedajšia americká tlač.
Odhalenie o tom, že na zozname osôb nezákonne profitujúcich na programe Oil for Food (Ropa za potraviny), ktorý nahradil medzinárodné ekonomické sankcie proti Iraku, po tom, ako sa ukázalo, že vyhladovali iracké deti na smrť, bol aj Annanov syn z prvého manželstva. Málokto veril, že jeho otec tomuto každodennému tlaku, ktorý bol nepochybne účelový, odolá. Ale odolal. Nobelova cena mieru pri storočnici jej udeľovania bola rozdelená medzi OSN a osobu Kofiho Annana. Už za života sa stal tak legendou. Legendou, ktorá pretrvá.