Komunistický poriadok v Československu nelegitimizoval iba strach z oživenia nemeckého imperializmu, ale aj spomienka na britskú a francúzsku politiku uzmierovania nacistického Nemecka. Hoci premiéri Veľkej Británie a Francúzska Neville Chamberlain a Édoard Daladier verili, že obetovaním ČSR zachránia mier, prinajmenšom pre svoje vlastné štáty, čoskoro vojna zasiahla aj ich.
Do druhej svetovej vojny boli zatiahnuté aj tie krajiny, ktoré sa nazdávali, že sa ich Mníchov týkať nebude, i tie, ktoré sa na parcelácii Československa podieľali, napríklad Poľsko a o čosi neskôr Maďarsko. Napokon vojnová katastrofa a potupná porážka zasiahla aj Nemecko, ktoré sa vtedy považovalo za víťaza.
Mníchovská dohoda nás varuje, že to, čo dnes považujeme za istotu, sa môže zmeniť prakticky zo dňa na deň.
Udalosti z roku 1938 v mnohých smeroch ovplyvnili i medzinárodné správanie súčasného Slovenska. Podobne ako okupácia o tridsať rokov neskôr ukázali, že ak sa nemá v budúcnosti zopakovať rozhodovanie podľa princípu „o nás bez nás“, je kľúčovým záujmom malej krajiny podporovať zásadu multilateralizmu v medzinárodných vzťahoch. Aj vzhľadom na naše historické skúsenosti väčšina politických elít, napriek nevôli časti verejnosti, podporuje členstvo Slovenska v NATO.
Podobne Európska únia zostáva nástrojom ochrany záujmov malých štátov, ako to oceňujú napr. aj občania krajín Beneluxu, ktoré v roku 1914 (s výnimkou Holandska) a neskôr v roku 1940 doslova „zomlelo“ rozdelenie Európy na sféry vplyvu veľmocí.
Mníchov a Viedenská arbitráž sú pre nás varovaním, aby sme sa neocitli mimo hlavnej debaty o problémoch Európy a aby sme sa na nej mohli čo najviac podieľať. Roky 1938 a 1968 ukazujú, akou ilúziou sú pre malé štáty predstavy o možnosti ochrany svojich záujmov prostredníctvom asymetrických dvojstranných spojenectiev s podstatne silnejšími partnermi. Politika sfér vplyvu nepriniesla Európe stabilitu ani mier a v roku 1938 neviedla k lokalizácii konfliktov, ale naopak, ku globálnemu konfliktu.
Skúsenosťou z roku 1938 je podpora princípu rešpektovania suverenity a územnej integrity štátov, stála pri formovaní pozície Slovenska v otázke neuznania jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova, podobne ako v prípade okupácie a anexie Krymu ako aktov rozpore s kľúčovými dokumentmi medzinárodného práva, t. j. Charty OSN a Záverečného aktu KBSE.
V kontexte Mníchova a zneužitia práva na sebaurčenie národnostných menšín na agresiu proti suverénnym štátom Slovensko na pôde európskych inštitúcií nepodporuje medzinárodné uznanie kolektívnych práv menšín, no zasadzuje sa za rešpektovanie platnej medzinárodnej úpravy menšinových práv.
Jedným z kľúčových princípov zahraničnej politiky SR je budovanie dobrých susedských vzťahov. Odpoveďou na konflikty v medzivojnovej Európe, rozdelenej na blok obhajcov existujúceho stavu a štáty, ktoré sa usilujú o jeho revíziu, bol vznik Európskej únie, ale aj zoskupení regionálnej spolupráce, akým je v podmienkach strednej Európy visegrádska skupina. Jej úspechom je, že dokázala duch rivality a neraz až konfrontácie nahradiť atmosférou spolupráce.
V prípade slovensko-maďarských vzťahov je dôležité, že obe krajiny na seba v súčasnosti nepozerajú ako na nepriateľov a sú schopné pragmaticky spolupracovať. Dobré vzťahy v regióne sú dosť dôležitým záujmom SR, aby nepodporovala kroky EÚ proti Maďarsku a Poľsku, hoci s Orbánovým a Kaczyńského modelom vládnutia nemá dobré skúsenosti z 90. rokov.
Pre Slovensko predstava možného rozpadu EÚ či návrat k politike etnického nacionalizmu neveštia nič dobré. Môžeme sa síce nechať chlácholiť výrokmi, že uznanie Kosova nebude precedensom (prípady Abcházska a Južného Osetska, no aj Krymu ukázali, že sa precedensom už dávno stalo) a že napríklad Krym a Donbas sú ďaleko. To však nemení nič na tom, že ak sa zmení medzinárodná konštelácia, uplatnenie podobného princípu môže negatívne zasiahnuť aj nás.
Preto maďarské praktiky s vydávaním pasov v Zakarpatsku a doslova vydieranie Ukrajiny v súvislosti s postavením tamojšej maďarskej menšiny sú problémom pre nás i pre Európu. To je podobne ako zviditeľňovanie prítomnosti maďarského štátu na južnom Slovensku varovaním, že princíp dobrých susedských vzťahov, ktorý je pre fungovanie mierovej Európy dôležitejší ako spoločný trh, mena či parlament, ostáva zraniteľný.
Mníchov priniesol nielen kapituláciu československých demokratických elít, ale zo dňa na deň i demokracie ako takej. Nedemokratický režim tzv. druhej republiky a otvorene kolaborantské režimy po marci 1939 nastoľovali včerajší demokratickí politici, nie fašistickí krikľúni. Preto nás Mníchov naďalej varuje, že to, čo dnes považujeme za istotu, sa môže zmeniť prakticky zo dňa na deň.