Obdobie po skončení studenej vojny profesor Chicagskej univerzity John Mearsheimer označuje za liberálnu hegemóniu Washingtonu. Rozpad Sovietskeho zväzu znamenal pre USA v globálnej aréne tri veci. Prvou bol fakt, že po zániku jedného z dvoch pólov sa svet stal unipolárny a na jeho čele stál americký orol. Druhou vecou bolo desivé dedičstvo studenej vojny v podobe najsilnejšej armády na svete a poslednou sa stalo úsilie o hľadanie tzv. Grand strategy (veľká stratégia), alebo inak snaha nájsť udržateľnú stratégiu k riadeniu sveta.
Výsledok tohto hľadania poznáme, keď sa USA rozhodli použiť svoju „veľkú palicu“ na šírenie liberálnej demokracie vo svete. Mylne sa totiž domnievali, že majú právo vystupovať ako obhajcovia ľudských práv a sociálni inžinieri v krajinách, kde demokracia a liberálne idey nemali tradíciu.
Od bývalej Juhoslávie, cez Blízky východ, severnú Afriku až po súčasnú Ukrajinu sa zahraničná politika USA ukazuje ako nesprávna a končiaca až apokalyptickými scenármi. Napríklad tzv. Islamský štát vznikol v dôsledku mocenského vákua na hranici medzi Irakom a Sýriou, ktorých vlády zvrhli Američania, a bývalí dôstojníci Saddáma Husajna sa stali hnacím motorom najbrutálnejšej teroristickej organizácie v moderných dejinách ľudstva. Alebo najväčšia migračná kríza od druhej svetovej vojny v dôsledku destabilizácie Blízkeho východu a severnej Afriky.
Čína a USA budú pravdepodobne spoločne udávať tón zahraničnej politiky a sekundovať im pri tom bude Rusko, možno časom India.
Katastrofa zvaná zahraničná politika Spojených štátov priviedla hegemóna na pokraj priepasti a v súčasnosti aj samotní voliči si v USA a naprieč Európou vyberajú lídrov, ktorých kampaň je často priamo namierená proti predstaviteľom starého poriadku.
Lídri a tvorcovia ich politiky zlyhali primárne na nepochopení toho, čo je ideológia a analýza. Liberalizmus v zahraničnej politike sa primárne zakladá na vízii a z nej odvodených teórií, ktoré vysvetľujú, ako by svet vyzeral, keby boli všetky krajiny liberálne demokracie, alebo ako by vyzeral, keby existoval jeden hegemón a ten by určoval pravidlá.
Takže ak chce liberálna veľmoc, aby ostatní hrali „podľa jej pravidiel“, musí byť hegemón. V opačnom prípade sa musí riadiť podľa zákonitosti rovnováhy moci, ktorá je všetko, len nie liberálna. V skratke, liberálna hegemónia vychádza z teórie, ktorá nemá empirické dôkazy pre svoje fungovanie, preto jej implementácia do reálnej zahraničnej politiky USA má za následok chaos a milióny mŕtvych vo svete.
Bilanciu zahraničnej politiky s prívlastkom liberálna nie je nevyhnutné viac rozoberať. Washington však momentálne stojí pred výzvou, ktorá sa volá kooperácia v multipolárnom svete. Kým vplyv Ruska vytláča USA z Blízkeho východu, Čína vytvára vlastný systém pozdĺž suchozemskej a námornej hodvábnej cesty. Preto sa dnes Američania ocitli v situáci, keď existuje spolupráca vo svete, ktorú nerčujú len oni sami. Takáto spolupráca, alebo minimálne koexistencia, vyžaduje vnímanie zahraničnej politiky prostredníctvom rovnováhy moci a porozumenie, že každý mylný krok môže znamenať konfrontáciu so susednou veľmocou.
Mnoho analytikov dnes pochováva Spojené štáty, zatiaľ čo glorifikuje Čínu a Rusko. Je to pochopiteľné. Chyby, ktorých sa dopustili tvorcovia zahraničnej politiky za Atlantickým oceánom, sú fatálne a do veľkej miery stáli USA ich image vo svete. Spojené štáty však nepatria a zrejme ani nikdy patriť nebudú na smetisko svetových dejín. Aj napriek multipolárnemu usporiadaniu nám demografia, geografia, ekonomika a vojenská sila USA hovoria, že ostanú veľmocou.
Rusko je zatiaľ z dlhodobého hľadiska veľmocou v úpadku, hoci nám jeho história hovorí o tom, že ruské dejiny pripomínajú život znovu a znovu sa rodiaceho bájneho Fénixa. Čína má ambíciu stať sa veľmocou, ktorá bude mať prinajmenšom rovnaké slovo pri stole najsilnejších. Je teda veľmi pravdepodobné, že Čína a USA budú spoločne udávať tón zahraničnej politiky a sekundovať im pri tom bude Rusko, možno časom India.
Do akej miery sa budú týkať zmeny v usporiadaní medzinárodných vzťahov Slovenska, sa momentálne povedať presne nedá, no zrejme zostaneme v systéme riadenom Spojenými štátmi naďalej. Z vlastnej skúsenosti vieme, že patriť do systému, ktorý je priamo tvorený liberálnou hegemóniou, nemusí byť za každú cenu zlé. Súčasné pozitívne ekonomické výsledky Slovenska sú dôsledkom toho, že sme súčasťou Západu.