Alarmistická či alarmujúca?
V pozadí znejú upokojujúce hlasy. Len žiadnu paniku, všetko tu už bolo, všetkému sa dokážeme prispôsobiť. Aj v minulosti bolo teplejšie, tak prečo z toho robiť vedu? Navyše máme čoraz lacnejšie obnoviteľné zdroje a ich spotreba rýchlo rastie. Uhlie sa už takmer prestáva vyplácať ťažiť. Počet elektromobilov takisto narastá, ich cena klesá. To sa len dobre platení alarmisti opäť z celého sveta zleteli do Južnej Kórey, aby poukazovali na potrebu znižovať emisie skleníkových plynov. Nie všetci vedci sú presvedčení, že ľudia majú pod kontrolou natoľko zložitý systém, akým je atmosféra planéty. A čo s tým zmôžem ja ako jednotlivec z (čoskoro) ôsmich miliárd obyvateľov?
Ak vám hlavou preblesknú podobné myšlienky, treba sa „odpojiť od matrixu“ a vrátiť sa na zem. Koraly rýchlo a nenávratne odumierajú, pretože ich regeneračná kapacita nie je taká rýchla, ako rastúca teplota oceánov. Správa sebakriticky konštatuje, že (aj) tento aspekt klimatickej zmeny vedci donedávna podhodnocovali. Mnohé lesné ekosystémy prestávajú plniť nenahraditeľné služby, pretože ich adaptačné mechanizmy vo svetle (či skôr teple!) prudkej klimatickej zmeny zlyhávajú. Vysychajú nielen smrekové či borovicové monokultúry, ale aj tisícročné cédre v Libanone či majestátne africké baobaby.
Na riešenie klimatickej zmeny nám nezostáva desať ani dvanásť rokov. Čas nám vypršal.
Kedysi bežné vírusové a bakteriálne ochorenia sú agresívnejšie a prispievajú k masovému úhynu mnohých živočíchov. Teplota pôdy a plytkých morí za polárnym kruhom rýchlo narastá a žiadny z vedcov dnes nevie povedať, kedy môže naštartovať uvoľňovanie „prirodzených“ skleníkových plynov v obrovských množstvách do atmosféry. Každým ďalším dňom, keď odkladáme aspoň teoretickú šancu na úspech, riziko nezastaviteľnej klimatickej zmeny narastá.
Keď dôsledky prestávajú byť abstraktné
Ak máte pocit, že každý uschnutý les nahradí nový a lepší, alebo že prudko klesajúca populácia leopardov snežných sa nakoniec zastaví, možno vás prebudia iné následky otepľovania. Rýchle zvyšovanie výskytu boreliózy, zrýchľovanie rezistencie na antibiotiká, rastúca úmrtnosť pri častejších a extrémnejších vlnách horúčav, rekordné úhrny zrážok pri búrkach či hurikánoch, rastúce ceny či klesajúca kvalita niektorých potravín alebo zdanlivo nekonečný príval klimatických utečencov, ktorí začínajú opúšťať spodnú palubu Titaniku.
Áno, toto všetko sú už súčasné následky klimatickej zmeny, znásobené kombináciou s inými negatívnymi environmentálnymi trendmi a degradáciou životného prostredia. Ide navyše iba o niektoré z mnohých ďalších dôvodov, prečo nová správa panelu IPCC zdôrazňuje potrebu zamedziť otepleniu o viac ako 1,5 °C oproti pôvodným 2 °C, ktoré sa donedávna považovali za relatívne bezpečnú hranicu. Vedci nezvyknú preháňať, skôr sú v prognózovaní budúcnosti opatrní. Aj preto nemožno v žiadnom prípade brať na ľahkú váhu, keď celé zástupy špičkových vedcov vo svojich odboroch hovoria o historicky bezprecedentnej výzve, pred akou ľudstvo kedy stálo – a možno aj bude stáť.
Skutočné riešenia stále iba predstierame
Na riešenie klimatickej zmeny nám nezostáva desať ani dvanásť rokov, ako situáciu interpretovali titulky niektorých médií. Čas nám vypršal. Celkové množstvo vypusteného oxidu uhličitého do atmosféry narastá, tento rok bude opäť rekordné. Väčšia či menšia finančná a legislatívna podpora obnoviteľných zdrojov je síce vítaná, ale nevedie priamo k znižovaniu spotreby fosílnych palív. Ak sa nemá otepliť o viac ako 1,5 °C, emisie skleníkových plynov musia oproti súčasnosti do roku 2030 klesnúť takmer o 60 %. A o ďalších 20 rokov by museli byť prakticky na nule.
S takým rýchlym a výrazným poklesom nemá skúsenosť žiadny z existujúcich štátov. Navyše pokles musí byť globálny, pričom sa predpokladá pokračovanie rastu populácie a zvyšovanie globálneho HDP. Súčasné opatrenia na spomaľovanie rastu emisií, a týka sa to aj Slovenska, majú takmer výhradne kozmetický charakter: obchodovanie s emisiami, podpora elektromobility či budovanie cyklotrás.
Čo robiť?
Jediné skutočné riešenie, hoci stále len teoretické, je postupne rastúca uhlíková daň, na ktorej by sa museli dohodnúť všetky bohatšie a neskôr všetky krajiny sveta, vrátane USA a Číny. Tento krok však nestačí, pretože s podobným opatrením sme mali prísť už pred dvadsiatimi rokmi. Bohaté štáty by tiež museli pristúpiť k priamym reguláciám do voľného trhu, čo dnes nie je možné ani teoreticky.
Vlády by museli okrem iného vyhlásiť zákaz spaľovania uhlia od roku 2030 a v podobnom časovom horizonte vyhlásiť aj zákaz predaja dieselových aj benzínových automobilov. Nielen v EÚ, ale na celom svete. To by sme sa možno s Titanikom nepotopili.