Prvým inštinktom by bolo spustiť prednášku o historickom vývoji krajín a ich inštitúcií, naakumulovanom kapitále a štruktúre hospodárstva. No okrem toho, že by to bolo veľmi dlhé, v danej diskusii by o to nikto nestál. Myslím, že sa čakalo skôr na niečo ako morálne ponaučenie.
Takéto ponaučenie môže mať formu konšpiratívneho príbehu o tom, kto krajine škodí. To je populárne. Ale nie veľmi produktívne. Rozpovedal som skôr takýto príbeh. Dajme tomu, že ste si do záhrady, kuchyne či dielne kúpili skvelý stroj, ktorý vám ušetrí veľa práce. Koho obdivujete, kým si ho užívate? Obchodníka, ktorý ho doviezol z Nemecka, Škandinávie alebo Beneluxu? Alebo človeka, ktorý ten stroj vymyslel?
Nepochopenie vedy
Môj príbeh bol trochu provokatívny. Až neslušný. Známi sa totiž venujú dovozu tovaru. Vďaka dobrým kontaktom medzi colníkmi, keď ešte krajina nebola v spoločnom európskom trhu, sa im podarilo naštartovať živobytie v podobe malých obchodných firiem.
Samozrejme, obchod je pre hospodárstvo dôležitý. Ale v konečnom dôsledku budúcnosť krajiny závisí od toho, koľko vychová ľudí, ktorí sa viac ako vytváraniu konexií či vymýšľaniu drobných obchodných trikov venujú zisťovaniu, ako funguje svet okolo nich.
Trvalo takmer polstoročie, kým sa rôzne technológie vynájdené už v 60. až 80. rokoch minulého storočia podarilo aplikovať do niečoho tak masovo použiteľného a lukratívneho ako smartfón.
Takéto diskusie zažívame aj na Slovensku. Typickým prejavom nie práve šťastnej atmosféry je veta o tom, ako si vedci majú na seba zarobiť. Počuť ju od bežného človeka až po politikov. A často. Je úplne nezmyselná, minimálne z dvoch dôvodov.
Po prvé, aj aplikovaná veda potrebuje čas. Nezarobí si na seba z roka na rok. Zoberme si taký smartfón. Takmer všetky kľúčové technológie, z ktorých sa skladá, boli vynájdené už v 60. až 80. rokoch minulého storočia. Väčšinou vďaka financovaniu americkou vládou. Trvalo však takmer päťdesiat rokov, kým sa ich podarilo aplikovať do niečoho tak masovo použiteľného a lukratívneho ako smartfón.
Byť súčasťou civilizácie
Po druhé, niekedy môže niečo užitočné vzniknúť aj z poznania, ktoré sa zdá úplne vzdialené praxi. V oblasti matematiky nazývanej teória čísiel sa pohybujú ľudia, ktorých fascinuje pýtať sa, napríklad, ako ťažké je spätne zistiť, násobením akých dvoch prvočísel vzniklo číslo deliteľné len dvoma prvočíslami (a sebou a jednotkou). To nemôže mať žiadne praktické použitie.
Jedine, že by malo. Práve spomenutá otázka viedla k vynájdeniu asymetrického šifrovania cez takzvaný RSA kľúč a k rozvoju internetu. Ak tento text čítate na počítači, dostal sa k vám práve vďaka RSA šifrovaniu.
Niečo podobné sa však dá povedať o spoločenských vedách. Jednou z najlepších finančných novinárok sveta je Britka Gillian Tettová z denníka Financial Times. Bola jednou z prvých, kto systematicky upozorňoval na riziká finančných derivátov. Nemá vyštudované financie, ale antropológiu. Teda niečo zdanlivo veľmi „nepraktické“. Ako však hovorí, práve vďaka antropológii sa vedela na svet financií pozerať úplne inak ako väčšina ľudí, ktorí sa v ňom pohybujú.
Vďaka novým poznatkom postupne žijeme pohodlnejšie. To je aj najjednoduchší argument pre podporu vedy. Ale nemal by byť jediný. Podporovať vedu, aby sme mali v spoločnosti čo najviac ľudí schopných systematicky sa pýtať na prírodné či spoločenské javy, treba jednoducho preto, že práve to z nás robí súčasť modernej civilizácie. Bohatnutie krajín môže byť aj iné ako materiálne. I to treba zdôrazňovať.