Začiatok stredoeurópskych dejín

28.10.2018 09:00
Politológ, Juraj Marušiak
Politológ Juraj Marušiak Autor:

Koniec prvej svetovej vojny priniesol zásadné zmeny v usporiadaní strednej a východnej Európy. Multietnické monarchie, budované na princípe legitimity dynastií vládnucich „z Božej milosti“, nahradili národné štáty s demokratickými ambíciami.

Jeseň 1918 je však výsledkom i začiatkom neraz protichodných procesov, ktorých dôsledky na vnútroštátne a geopolitické usporiadanie regiónu pretrvávajú dodnes. Storočie po uplynutí od udalostí, ktoré odštartovali to, čo prvý československý prezident Tomáš G. Masaryk neskôr označoval za „rekonštrukciu regiónu“.

Drastické prekreslenie mapy podstatnej časti Európy a koniec stáročných monarchií boli pritom len v obmedzenej miere výsledkami vnútorných politických procesov. Neboli by možné bez globálneho konfliktu, o riešení ktorého sa rozhodovalo ďaleko za hranicami regiónu – na západnom fronte vo Francúzsku a v Belgicku, ale aj na východnom fronte, na Balkáne, či Blízkom východe, kde išlo o porážku Osmanskej ríše.

Slovensko sa síce hlási k dedičstvu prvej ČSR, no nemôže to urobiť v plnom rozsahu. Jeho súčasná štátnosť totiž predstavuje jej kontinuitu, ale je aj jej popretím.

Vznik nových krajín, teda to, čo Masaryk postuloval ako „znárodnenie“ štátov, a hlavne udržanie ich samostatnej existencie, by nebolo možné bez súhlasu víťazných dohodových veľmocí. Hranice tzv. nástupníckych štátov však boli do veľkej miery výsledkom ich vlastných rozhodnutí a separátnych vojenských akcií. Podobne ako po prvej svetovej vojne, dovŕšenie procesu „znárodnenia“ stredo- a východoeurópskych štátov, vrátane vzniku nezávislého Slovenska, by nebolo možné bez priaznivej geopolitickej konštelácie po skončení studenej vojny.

Nebyť však vojenskej sily československého štátu a politickej reprezentácie, ktorá sa dokázala zjednotiť v prospech spoločného záujmu na slovenskej i českej strane a udržať si pre svoj cieľ podporu rozhodujúcich síl medzinárodného spoločenstva, by zrejme južné i severné hranice Slovenska mohli vyzerať inak, ako ich poznáme v súčasnosti. Dokonca by Slovensko mohlo zostať v podobe geografického pojmu Horné Uhorsko.

Podobne ako v medzivojnovom období, aj teraz tu máme štáty, ktoré podporujú zachovanie existujúceho systému usporiadania Európy, a štáty, ktoré sa zasadzujú za jeho revíziu. Medzi prvé patria napríklad Slovensko a Česko, kým Maďarsko so svojou trianonskou traumou, Srbsko s traumou z odtrhnutia Kosova či Ruská federácia sú so svojím súčasným postavením nespokojné a v rozličnej miere sa vymedzujú voči Západu. Paradoxne, podobne ako po prvej svetovej vojne, sa do skupiny „revizionistov" začleňuje aj Poľsko, hoci vtedy i dnes patrilo medzi tých, čo na existujúcom usporiadaní veľa získali a jeho zmena mu môže priniesť straty.

Z hľadiska sebaidentifikácie Poľsko, Maďarsko i Česko sa jednoznačne hlásia ku kontinuite s medzivojnovými štátmi. Tomáš G. Masaryk či Józef Piłsudski sú vo svojich krajinách naďalej uctievaní ako zakladatelia či obnovitelia modernej štátnosti, kým Miklós Horthy maďarskú spoločnosť rozdeľuje. Prenesenie jeho telesných pozostatkov a opakovaný pohreb v Maďarsku v roku 1993 prebehli za účasti takmer celej vtedajšej pravicovej vlády Józsefa Antalla, napriek protestom opozičnej ľavice a liberálov.

Ani Orbánova vláda sa od Horthyho, autoritatívneho politika, antisemitu a Hitlerovho spojenca, presadzujúceho revíziu hraníc Maďarska na úkor jeho susedov, nechce jednoznačne dištancovať. Dnešné Maďarsko však nedokáže akceptovať dedičstvo demokratického premiéra Mihálya Károlyiho, ktorý sa pokúšal o zmier s nemaďarskými národnosťami Uhorska. O tom svedčí presťahovanie jeho sochy z centra Budapešti do Siófoku v roku 2012.

Slovensko sa na jednej strane hlási k dedičstvu prvej ČSR, no na druhej strane nemôže to urobiť v plnom rozsahu. Jeho súčasná štátnosť síce predstavuje jej kontinuitu, ale je rovnako aj jej popretím.

Terajšie vlády stredoeurópskych štátov sa hlásia k myšlienke európskej integrácie a úzkej spolupráce v regióne, čo je rozdiel oproti situácii po prvej svetovej vojne. Zároveň však domáci diskurz, vykresľujúci ich vlastné dejiny ako reťazec utrpenia, ktoré jeho obyvateľstvu spôsobovali „cudzí“ a, samozrejme, najmä ich susedia, môžu viesť k návratu medzivojnovej atmosféry konfrontácie.

Rok 1918 podobne ako rok 1989 sú spojené s emancipáciou regiónu, ktorého štáty deklarovali vôľu samostatne sa podieľať na európskych dejinách. Ich sloboda však bola možná jedine v podmienkach demokratizácie medzinárodného prostredia garantovaného multilaterálnym systémom medzinárodných vzťahov. Jeho zrútenie prinieslo strednej Európe katastrofu a vymazanie z politickej mapy sveta na niekoľko desaťročí.

Osudy regiónu sa lámali za jeho hranicami, a preto sa nemôžeme tváriť, že globálne problémy sa nás netýkajú. Medzivojnové vlády však stratili legitimitu i preto, lebo zišli z cesty demokracie a sociálnej spravodlivosti. Aj preto po druhej svetovej vojne existoval v strednej Európe konsenzus v tom, že návrat späť nie je možný. Tieto momenty sú varovaním i pre stredoeurópsku súčasnosť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vznik prvej ČSR #Stredna Európa #multietnické monarchie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Flower box biela kocka "M" farebné kvety

Flower box biela kocka "M" farebné kvety

29,99
Orchidea zelená na vysoko

Orchidea zelená na vysoko

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk