Na jednej strane to mohli ovplyvniť voľby do Kongresu USA, ktoré sa spravidla dejú v polovici funkčného obdobia prezidenta, a teda bývajú akýmsi hodnotením jeho administratívy. Frekvencia radikálnych krokov má dosvedčovať, aká veľká je Amerika, a tomu by mala zodpovedať aj vnútorná situácia v krajine. Spôsob, akým Trump pristupuje k medzinárodnej politike, ukazuje, ako si predstavuje svet v blízkej budúcnosti. Zdá sa, že v USA prevládla imperiálna politika, ktorú podčiarkuje ambícia spravovať svoju sféru vplyvu svojpomocne.
Otázna je budúcnosť Európy, ktorej mocnosti uviazli v naivnej viere, že sa po zmene prezidenta v Bielom dome svet vráti do starých koľají…
Slovo imperiálna v tomto prípade označuje krajinu, ktorá používa moc v jej elementárnej poučke, teda ako schopnosť donútiť iných aktérov správať sa tak, ako by sa za normálnych okolností sami nesprávali. Zaujímavé je to, že sa USA snažia svoj vplyv udržiavať bez pomoci spojencov. Napríklad vypovedanie zmluvy INF mení z nášho pohľadu štruktúru bezpečnosti v Európe. Čo by bolo možno i v poriadku, no USA neprejavili záujem tento krok s Európou dopredu prediskutovať. Priveľký záujem o názor európskych spojencov neprejavili ani pri riešení iránskej jadrovej dohody.
Poradca prezidenta pre národnú bezpečnosť John Bolton zašiel dokonca tak ďaleko, že Európu vynechal zo zoznamov spojencov USA. Otázne je, či averzia voči štátom EÚ je iba Trumpovou animozitou, alebo reflexiou na skutočnú moc európskych mocností v medzinárodnej politike. Ak vezmeme do úvahy, že bezpečnostná architektúra Európy je od konca druhej svetovej vojny postavená na armáde USA, tak pravdepodobne druhá možnosť je správna. Európske mocnosti totiž bez Spojených štátov nie sú schopné si zaručiť vlastnú bezpečnosť, a teda ani garantovať svoju suverenitu.
Uvedené fakty je nevyhnutné vziať do kontextu novej reality v medzinárodnej politike, kde vidíme vzostup Číny a čiastočné oživenie moci Ruska. Medzinárodná politika sa tak vracia späť vo svojom starom poňatí. Hovoríme o rovnováhe moci, na ktorú sa dnes svetoví lídri snažia nájsť vzorec. Prvý raz od konca studenej vojny USA musia začať myslieť strategicky. To spolu s výrazom rovnováha moci totiž v unipolárnom svete nebolo potrebné. Slovami harvardského profesora Grahama Allisona: „Strategické myslenie je v dnešnom Washingtone ojedinelým úkazom.“ Spojené štáty preto tvrdo narážajú na chladné realistické myslenie v Pekingu a Moskve. Tie sú v momentálnom postavení síce schopné ohroziť americké záujmy v globálnom meradle, no dokážu ich balansovať vo svojich regiónoch, čo sa za posledných 30 rokov stalo takmer nevídaným úkazom.
Šok z toho, že by sa niekto postavil americkým jastrabom, zrejme podnietil vo Washingtone diskusiu na tému: „A čo ďalej?“ Výsledok z nej je pravdepodobne taký, že USA poňali starú štruktúru medzinárodných vzťahov regulovanú dohodami z konca studenej vojny ako limitujúcu pre výkon moci svojho impéria.
Na príklade odstúpenia od INF sa dá jasne cítiť element zadržiavania čínskeho vplyvu vo Východnej Ázii. Tam rakety krátkeho a stredného doletu umožnia krytie pre bezpečnú plavbu amerických lietadlových lodí s možnosťou vyradenia vojenských zariadení na umelo vybudovaných ostrovoch v Juhočínskom mori, či dokonca na čínskej pevnine. Spojené štáty sa totiž nepripravujú na vojnu s Ruskom, ale s Čínou. O tom svedčia aj simulácie scenárov konfliktov s Pekingom od RAND Corporation vypracované pre Pentagon, či množstvo publikácií amerických politológov zaoberajúcich sa touto témou.
Pán Bieleho domu vyhlásil, že Američania vyhrajú preteky v zbrojení s každým, kto sa pokúsi im vziať moc. USA tak začali vyvažovať celý svet, čo z ekonomického hľadiska pravdepodobne povedie ku katastrofe. Žiadna veľmoc dnes nie je ekonomicky schopná udržiavať globálne impérium prostredníctvom sily. Realita v medzinárodných vzťahoch nie je priaznivá ani voči téze Trumpa, ktorému pred očami rastie Čína, čo lineárne znásobuje kapacity potrebné na jej zadržiavanie. Otázna je budúcnosť Európy, ktorej mocnosti uviazli v naivnej viere, že sa po zmene prezidentskej administratívy v Bielom dome svet vráti do starých koľají. To možno bude pravda, pokiaľ pôjde o rozvoj vzťahov Európy s USA, no tento vzťah žiaľ v budúcnosti nebude smerodajný pre chod medzinárodnej politiky.
Mocenský vzorec budúcnosti zatiaľ vyzerá na trojuholník USA, Rusko a Čína. Či Európa pochopí, prečo ju dnes Washington nepovažuje za rovnocenného partnera, a zmení tento vzťah, ostáva iba na schopnostiach jej lídrov vnímať realitu rovnováhy moci.