Tituly a kvalita vzdelania

, 15.11.2018 08:00

Sociologické a demografické výskumy, ale aj skutočné údaje hovoria, že na vysokých školách univerzitného typu môže študovať zhruba desatina mladej generácie. Na Slovensku to neplatí. Väčšina mladých ľudí je na vysokých školách. Koľko ich chodí na univerzitu, toľko peňazí dostane.

Rast množstva vysokých škôl bol najmä v oblasti vied o človeku, teda humanitných vied. Na zriadenie verejnej alebo súkromnej školy v tejto oblasti nie sú potrebné veľké investície. Veď vzdelávanie na technických a prírodovedných školách si vyžaduje mnoho peňazí na laboratóriá. Oproti roku 1990 sa zdvojnásobil počet vysokých škôl. Mnohé z nich sa premenovali na univerzity. Už sa dalo očakávať, že aj pomyselná Vysoká škola vareškárska v Hornej Mičinej nad Hronom sa premenuje na Univerzitu vareškárstva Mateja Hrebendu.

Vznik všetkých nových verejných škôl podnietili politické strany. Nebrali ohľad na to, či bude v budúcnosti aj dostatok schopných študentov. Demografický vývoj nič nehovoril ani ministrom školstva. Tí pomáhali priateľom zriaďovať vysoké školy. Strany si v nich zamestnali viacerých funkcionárov alebo kamarátov. Bolo to v duchu známeho socialistického hesla: „Poďme šetriť, nech to stojí, čo to stojí!“ V Nemecku jedna vysoká škola pripadá na jeden milión obyvateľov. Na Slovensku je to na 0,3 milióna. Znamená to, že máme najdrahší vysokoškolský systém v Európe.

Počet verejných vysokých škôl treba zredukovať. To neurobí žiaden minister, lebo študenti a pedagógovia sú aj jeho voličmi.

Niektorí politici vychodili nové vysoké školy. Je viac ako samozrejmé, že mnohí na to nemali. A tak si dávali ročníkové a diplomové práce napísať. Nie je to na Slovensku nič neznáme. Viem prinajmenej o jednom prípade, keď ešte za bývalého režimu istý disident pripravoval straníckym funkcionárom rigorózne práce. Mali vyšší plat, teda boli schopní kúpiť si akože vedeckú prácu.

Dnes to tiež nie je problém. Na univerzitách nájdete veľa študentov, ktorým sa veľmi ani nechcelo študovať, ale poslali ich tam rodičia. Niektorým dali aj peniaze na objednávku bakalárskych, diplomových, rigoróznych či dizertačných prác. Prečo im ich tí schopnejší študenti napíšu? Zarobia si. A občas sa môže stať, že ktosi „omylom“ predá tú istú prácu niekoľkokrát.

Aby vysoké školy fungovali, potrebujú profesorov a docentov. Dva razy väčší počet škôl si vyžiadal dvakrát viac pedagógov s titulmi, čo zákonite viedlo k znižovaniu kvality vzdelávania. Tituly docenta a profesora začali dostávať aj tí, čo píšu o predaji rožkov. Vedecky sa to označuje za marketing. A tak sa stáva, že sa obhajujú doktorandské, docentské alebo profesorské práce, ktoré sa zakladajú na výskumoch, kde je vzorka pozostávajúca z niekoľkých desiatok pozorovaných jednotiek. Tieto práce však schvaľuje nejaká vedecká rada. Keď to schválila, čo už s tým? Nik ju nenaháňa, sedí si v tichu a teple.

Poznám prípad, keď jedna profesorka dostala na recenziu vedecký článok. Zistila, že ide o kapitolu z jej vlastnej knihy. Pomyslela si – ako vo filme povedal Pacho hybský zbojník – bude kucapaca. Nebola. Autor článku jej povedal, že je to úryvok z diplomovej práce jeho študenta. Teda, pán pedagóg odpísal od študenta, ktorý text odpísal od iného pedagóga. Sú aj takí majstri vedy a titulov, čo vydajú knihu, ktorá je dizertačnou prácou kolegu z ich katedry. Iní nepustia doktorandov na konferenciu, pokiaľ ich nepripíšu pod príspevok, ktorý mladí autori pripravili.

Počet verejných vysokých škôl treba zredukovať. To neurobí žiaden minister, lebo študenti a pedagógovia sú aj jeho voličmi. Ďalším pravidlom by malo byť to, že všetky práce by sa mali kontrolovať či nejde o plagiát. Nedá sa však úplne zabrániť tomu, že niektorí ľudia si kúpia práce, a tým aj tituly.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vysoké školy #titul #rigorózna práca
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku