Musíme mať na viac

20.11.2018 16:00

Mená nových zástupcov ľudu na komunálnej úrovni sú známe. Výlepové plochy však ešte stále dekorujú tváre, ktoré na rozdiel od tých komerčných nie sú anonymné. To sa však nedá povedať o heslách, ktoré ich sprevádzajú. Ilustračné pozadia, slogany, programy... Žijeme v ilustračnej dobe.

Kandidáti na primátorov, starostov a poslancov oprášili databázy zaužívaných volebných hesiel. Majú šťastie, že tie nemávajú ochranné známky. Výzva vyskladať vlastnú zmysluplnú vetu s obsahom by totiž mohla počty nominantov výrazne zredukovať.

Žiaľ, privykli sme si na to. Už dávno od politikov neočakávame nosnú myšlienku vyjadrujúcu aspoň ich hodnotové smerovanie. Evolúcia pokračuje, na plagáty sa najnovšie často nezmestia logá podporujúcich politických strán a koalícií, vizuálna kampaň sa vyčerpáva fotografiou s menom uchádzača o dôveru ľudu. Od košieľ s kravatami sme prešli fázou košieľ s rozopnutým gombíkom až k tričkám. Rozlíšenie od ostatných sa realizovalo najmä rozsahom kampane, nie jej kvalitou.

„Malá“ komunálna politika má s „veľkou“ parlamentnou styčných bodov viac, než by sa patrilo. Príznakom oboch je absencia akejkoľvek vízie pre spoločnosť, ktorú majú politici spravovať. Predvolebné diskusie pripomínali fenomén, ktorý nie je nový ani regionálne limitovaný – neschopnosť kandidátov prichádzať s novými témami a programom, ktorý bude mať koncepciu a myšlienku.

Renesancia regionálnej identity – nazvime ju pokojne inkluzívnym patriotizmom – by mohla byť jednou z účinných reakcií na nacionalistické hejslováctvo.

Oprava chodníkov, parkoviská, údržba verejného osvetlenia a starostlivosť o bezpečnosť nie sú programom, ale samozrejmou agendou, ktorá sa očakáva od každého, kto sa v aktuálnych voľbách uchádza o „službu verejnosti“. Program má byť návodom na realizáciu vytýčenej vízie. Na akej úrovni s ňou operovať, ak nie na komunálnej? Kde je vyššia pravdepodobnosť, že na jej uskutočnenie dostane schopný politik niekoľko volebných období, počas ktorých môže s obyvateľmi mesta či obce koncepčne spolupracovať?

Komunálna politika ponúka príležitosť „robiť veci“, vykonávať úlohu údržbára alebo audítora nestačí. Naše mestá a obce sú európske a v tom, aby sme k nim ako takým začali aj pristupovať, nám bráni komplex menejcennosti napájaný z viacerých prameňov.

Ulice bez vizuálneho smogu na Slovensku nájdeme azda len na historických fotografiách a bilbordy s kandidátmi na prezidenta už teraz majú naprieč krajinou väčší rozsah pokrytia ako telefónny signál. Je veľmi málo takých, čo sú ochotní pustiť sa do zápasu s takmer všadeprítomným nevkusom a gýčom, nepriateľmi verejného priestoru.

Čo chceme ponúknuť mladým ľuďom, aby sa vrátili domov, do regiónov? Prácu s adekvátnou mzdou? Nevyhnutné minimum. Máme na viac? Ani keby sme dotiahli diaľnicu priamo do Dobšinej, neznamená to, že sa do gemerských dolín nahrnú investori. To by, napokon, nemalo byť ani hlavným cieľom, iba jedným z prostriedkov, ako zaistiť dôstojný život obyvateľom mimo veľkých mestských centier. Namiesto toho, aby sme z odľahlejších dedín a mestečiek urobili príjemné miesta na bývanie skvalitnením verejnej dopravy a základnej občianskej vybavenosti, bezhlavo budujeme priemyselné parky, akési areály duchov, a neofolklórnu architektúru betónových námestí.

Ideu konkrétneho mesta či obce nevynájdeme z peňazí Európskej únie ani lokálnych malooligarchov. Objavíme ju jedine v spolupráci a vnímaní potrieb, názorov a pocitov tých, čo tam žijú. Renesancia regionálnej identity – nazvime ju pokojne inkluzívnym patriotizmom – by mohla byť jednou z účinných reakcií na nacionalistické hejslováctvo.

Komunálni politici majú väčšiu zodpovednosť, ako sa im zvykne pripisovať. Nasledujúce štyri roky opäť preveria, nakoľko si túto úlohu uvedomia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vizuálny smog #komunálne voľby 2018 #rozvoj regiónov #láska k mestu
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku