Od diktatúry proletariátu k diktatúre trhu?

26.11.2018 09:00

Októbrová revolúcia 1917 v Rusku a tzv. víťazný február 1948 v povojnovom Československu nastolili diktatúry proletariátu. Presnejšie, presadili diktatúru skrývajúcu sa za proletariát, ktorého sociálno-ekonomické postavenie sa potom nepochybne zlepšilo, no bolo to na úkor jeho občianskych a paradoxne i politických práv.

Sedemnásty november 1989 umožnil nastoliť liberálnu demokraciu a „proletariát“ získal občianske a demokratické práva – na úkor ekonomických a sociálnych. Zvíťazila diktatúra trhu?

Klausova reforma a rok 1968

Na konferenciu Masarykovej demokratickej akadémie o Šikovej reforme, ktorá sa konala 9. septembra 2008, pripravil Otakar Turek stručnú analýzu tejto reformy po štyridsiatich rokoch. Uverejnili ju Listy z toho roku, číslo 4. Keď politické vedenie KSČ v roku 1963 nariadilo Štátnej komisii pre riadenie a organizáciu predložiť návrh zdokonalenej sústavy riadenia národného hospodárstva, Turek sa ako zástupca Štátnej plánovacej komisie stal členom tímu, ktorý viedol Ota Šik.

V roku 1990 vznikla expertná skupina československej vlády na vypracovanie návrhu transformácie z centrálne plánovaného na trhové hospodárstvo pod vedením Františka Vlasáka. Toho istého, ktorý ako minister z poverenia vlády zodpovedal za prípravu Šikovej reformy.

Konkurencia na trhu núti vlády upravovať legislatívu v prospech menšej ochrany na trhu práce, mzdového, daňového a regulačného dumpingu, ako aj prižmurovať oči pred klimatickými zmenami.

Vlasákov návrh čiastočne nadväzoval na Šikovu reformu, ale nemohol uspieť. Bol totiž alternatívnym voči tzv. Klausovej reforme, ktorej pôvod treba hľadať v medzinárodných finančných inštitúciách a na ministerstve financií USA. „Klausovi išlo o skok do učebnicovo zidealizovaného trhu, ochrániť ho pred prívlastkami sociálny a ekologicky úsporný, jeho neviditeľnú ruku vydával za univerzálneho liečiteľa všetkých neduhov,“ píše Turek.

Ešte ostrejšie rozdiely medzi Klausovou a Šikovou reformou sú podľa neho v etickej rovine: „V rebríčku hodnôt, ktoré uznávala väčšina, veľká váha sa prikladala spoločenskému dobru. Klausova transformácia však vytvorila neobvykle veľký priestor (a to i v porovnaní s pomermi za komunistov) pre masívny prospech jednotlivcov na úkor spoločného dobra.“

Bezuzdná trhová spoločnosť

Nemecký Najvyšší súd pred niekoľkými dňami zrušil arbitrážne rozhodnutie proti Slovenskej republike v prípade Achmea. Táto súkromná holandská spoločnosť, pod ktorú patrí poisťovňa Union, žiadala kompenzáciu škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku zákazu zisku pre zdravotné poisťovne počas prvej vlády Roberta Fica. Rozhodnutie z Nemecka nadväzovalo na marcový verdikt Súdneho dvora EÚ. Podľa neho investičná arbitráž, ktorú umožňovali bilaterálne investičné dohody medzi členskými štátmi únie, nie je zlučiteľná s právom EÚ.

Tento rozsudok je precedensom aj pre iné medzinárodné investičné arbitráže, a ak sa po Donaldovi Trumpovi znova začne rokovať o obchodnej a investičnej dohode medzi EÚ a USA známej ako TTIP, už nebude môcť sporný mechanizmus urovnávania sporov medzi investormi a štátom (v skratke ISDM) v tejto zmluve zostať.

Európsky súdny dvor však nerozhodoval o tom, či zdravotné poisťovne môžu, alebo nemôžu vytvárať zisk. V dávnejších svojich stanoviskách dokonca pripustil, že v zdravotnom sektore môže existovať trhová súťaž. Inými slovami nepriamo potvrdil, že zdravie je tovar. Kto ho do tohto verdiktu dotlačil? Pápež František v posolstve pre účastníkov nedávnej medzinárodnej konferencie o prístupe k pitnej vode označil postoj k nej za ľudské právo. Prízvukoval, že chápanie vody ako tovaru je s ľudskou dôstojnosťou nezlučiteľné.

Existujú ekonomické dôvody, prečo zdravie nemôže byť tovarom, ak nestačia ľudskoprávne dôvody. Zakladateľ ekonomickej antropológie Karol Polányi vo svojej kľúčovej knihe Veľké transformácie z roku 1944 argumentuje, prečo tovarom nemôže byť práca, príroda a ani peniaze. Ak všade tam pripustíme bezuzdný trh, spoločnosť sa stane trhovou a nie ľudskou spoločnosťou. Preto je otázne, dokedy prežije.

Kupovanie času

V knihe s rovnakým názvom Wolfgang Streeck rozlišuje medzi „občianskym“ a „trhovým“ ľudom, respektíve medzi spoločnosťou a trhom. Tvrdí, že v demokratickej spoločnosti musia vlády hľadať kompromis medzi nimi dvoma. Na čiu stranu sa tento kompromis prikláňa? Strach pred tým, že trhy budú pokutovať vlády, ak im nebudú držať stranu, dostáva politiku vlád viac a viac pod diktát trhu.

Konkurencia na trhu núti vlády upravovať legislatívu v prospech menšej ochrany na trhu práce, mzdového, daňového a regulačného dumpingu, prižmurovať oči pred klimatickými zmenami atď. „Nezávislé“ ratingové agentúry spoza oceánu do značnej miery rozhodujú o tom, aké vysoké budú úrokové sadzby, za ktoré si štáty požičajú na trhu. Fiškálna politika štátu sa stala rukojemníkom finančných trhov, a vlády namiesto toho, aby sa proti tomu postavili, sklonili hlavy a poslúchajú.

Diktatúre trhu prepadla čiastočne aj Európska únia. To je jeden z dôvodov, prečo jej podpora v mnohých členských štátoch klesá.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#diktatúra trhu #Šikova reforma #Klausova transformácia #regulačný dumping
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku