Chuť potraviny bez právnej ochrany

Pred niekoľkými dňami vyniesol Súdny dvor Európskej únie v Luxemburgu zaujímavý rozsudok vo veci Levola Hengelo BV proti Smilde Foods BV, ktorá sa týka autorských práv a duševného vlastníctva. Išlo o prejudiciálne konanie, v ktorom sa na európsku súdnu inštitúciu obrátil vnútroštátny holandský súd a požiadal o výklad príslušnej európskej normy v kontexte okolností tohto zaujímavého prípadu.

28.11.2018 08:00
debata

Ešte v roku 2007 začal vyrábať miestny holandský obchodník so zeleninou smotanovo-bylinkové nátierky Heksenkaas. O štyri roky neskôr previedol práva na tento produkt na holandskú spoločnosť Levola na základe zmluvy za protihodnotu spojenú s obratom, ktorý sa mal dosiahnuť z predaja tohto výrobku. O rok neskôr, teda v roku 2012, udelili miestne úrady patent Levole na jeho výrobný postup. Začiatkom roku 2014 sa však na trhu objavil nový produkt pod názvom Witte Wievenkaas, ktorý spoločnosť Smilde začala vyrábať a dodávať holandskej sieti supermarketov.

Levola následne zažalovala spoločnosť Smilde na miestnom súde. Podľa nej totiž výrobou a predajom nového produktu došlo k porušeniu jej autorských práv na „chuť“ pôvodného a patentom chráneného výrobku Heksenkaas. Firma v žalobe argumentovala, že jeho chuť je vlastným duševným výtvorom výrobcu, a preto má ochranu podľa autorského práva. Tiež zdôrazňovala, že chuť produktu vyrábaného spoločnosťou Smilde predstavuje rozmnožovanie tohto diela. Žalobca súd žiadal, aby zakázal tejto firme vyrábať, nakupovať a ďalej predávať na trhu Witte Wievenkaas.

Chuť jedla je síce výsledkom určitej tvorivej a neraz náročnej činnosti, ale tento výsledok bude vždy subjektívny a závislý od našich pocitov.

Prvostupňový holandský súd však žalobu Levoly zamietol, poukazajúc na to, že žalobca neuviedol, na základe akých prvkov alebo akej kombinácie prvkov možno výrobku Heksenkaas priznať jemu vlastné špecifické vlastnosti a osobitosti. Spoločnosť sa preto odvolala na druhoinštančnom súde, ktorý konanie zastavil a podal na Súdnom dvore Európskej únie návrh na začatie prejudiciálneho konania. V rámci týchto konaní sa obracajú vnútroštátne súdy členských krajín únie na Súdny dvor vo veciach výkladu európskeho práva.

V tomto prípade išlo o otázku, či možno chuti potraviny priznať ochranu na základe európskej smernice o autorskom práve z roku 2001. Obe strany sporu pritom zastávali diametrálne odlišné postoje. Podľa právnej argumentácie žalobcu spoločnosti Levola sa dá chuť potraviny kvalifikovať ako literárne, vedecké alebo umelecké dielo chránené podľa autorského práva.

Levola sa tiež odvolávala na iný verdikt holandského najvyššieho súdu z roku 2006, podľa ktorého možno priznať ochranu autorským právom vôni parfumu. Naopak, žalovaný v tomto spore, spoločnosť Smilde, sa bránila zdôvodnením, že systém autorského práva sa týka iba výtvorov, ktoré možno vnímať zrakom alebo sluchom, a preto chuť nespadá do tohto systému. Podľa Smilde to, že potraviny podliehajú skaze a že subjektívne vnímame ich chuť, bráni tomu, aby bola chuť potraviny kvalifikovaná ako dielo chránené v režime autorského práva.

Súdny dvor, ktorého rozhodnutia sú pre vnútroštátne súdy v členských krajinách EÚ záväzné, nakoniec rozhodol, že chuť potraviny nemožno označiť za dielo v pravom zmysle slova, a preto nemôže byť chránená autorským právom. Podľa súdu je totiž potrebné, aby sa dal predmet ochrany v kontexte autorského práva dostatočne presne a objektívne identifikovať. V prípade chuti potraviny sa to nedá, keďže je založená hlavne na pocitových a chuťových vnemoch, ktoré sú subjektívne a závisia od nálady človeka v danom momente. Zatiaľ čo napríklad výtvarné, hudobné či filmové dielo možno presne a objektívne vyjadriť a na základe toho rozpoznať.

Európsky súdny dvor sa tiež odvoláva na platné dohody v oblasti práva duševného vlastníctva na úrovni Svetovej obchodnej organizácie a Svetovej organizácie duševného vlastníctva, ku ktorým únia v minulosti pristúpila, respektíve bola zmluvnou stranou. Podľa týchto medzinárodných zmlúv môžu byť predmetom ochrany podľa autorského práva iba konkrétne vyjadrenia, nie však myšlienky, postupy, spôsoby prevádzkovania či matematické koncepcie ako také.

Tento rozsudok je zaujímavý už aj preto, že sa podobných prípadov v Európe objavuje čoraz viac. Podľa mnohých šéfkuchárov, gastronómov a kulinárov najrozličnejších jedál by mala byť chuť potraviny chránená autorským právom podobne ako filmy, hudba, knihy alebo fotografie. Odpoveď súdu je však záporná. Chuť jedla je síce výsledkom určitej tvorivej a neraz náročnej činnosti, no tento výsledok bude vždy subjektívny a bude závisieť od našich pocitov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Potraviny #potravinárstvo #Európsky súdny dvor #autorské práva