Štýl komunikácie, ktorý bol vlastný časti kandidátov na starostov a primátorov, pripomínal lotériu. Napriek tomu, že spoliehanie sa na šťastie v politike sa dá chápať ako prejav nezodpovednosti. Popri kandidátoch poznajúcich problematiku a vnímajúcich vymedzenie kompetencií medzi štatutárnym predstaviteľom samosprávy a zastupiteľstvom išli do volieb aj takí, čo vytvárali dojem, že štatutár rozhoduje a poslanecký zbor hrá druhé husle.
Čudné kampaňovanie
Sľuby, ktoré postavili na tom, čo adept na richtára presadí, zabezpečí, urobí a vyrokuje, mohli v tomto presvedčení málo zorientovaných voličov utvrdiť. Napokon, splnenie zákonom predpísaných podmienok na kandidatúru, získanie podpisov od občanov pre nezávislých adeptov alebo pečiatka irelevantnej politickej značky otvárali volebný súboj takmer komukoľvek.
Medzi kandidátmi boli aj takí, čo do tohto súboja vstúpili s dvoma uchádzačmi o poslanecké mandáty, hoci ďalších desať či viac mandátov by v prípade ich úspechu automaticky patrilo niekomu inému. Takže prípadné volebné víťazstvo by nedávalo zelenú volebnému programu.
Keďže zastupiteľstvo a starosta sú odkázaní na spoluprácu počas celého volebného obdobia, ich súhra limituje výsledky, dôveru obyvateľov i ďalší volebný úspech.
Ako možné východisko sa ponúka to, aby kandidatúru za richtára predkladala skupina kandidujúcich poslancov. Vyjadrili by snahu participovať na plnení volebného programu so štatutárom samosprávy. Ľuďom by sa uľahčilo porovnanie sľubov s realitou a nová situácia by eliminovala vstup dobrodruhov do takej serióznej oblasti, akou má byť predvolebná kampaň a všetko, čo po nej prichádza.
Keďže zastupiteľstvo a starosta sú odkázaní na spoluprácu počas celého volebného obdobia, ich súhra limituje výsledky, dôveru obyvateľov a, samozrejme, i ďalší volebný úspech. Lenže nedokonalosť komunálnej legislatívy umožňuje, aby sa predvolebná koalícia poslaneckej a richtárskej formácie dostávala na volebné hárky formou neplatenej reklamy.
Na tento účel slúži na hlasovacom lístku kolónka „povolanie“. Síce zo synonymického slovníka je zrejmé, že tento pojem označuje „trvalú činnosť, na ktorú sa človek pripravil učením alebo štúdiom a ktorú obyčajne vykonáva za mzdu“, poniektoré iniciatívy si svoju značku na volebnom hárku ukotvili práve v názve povolania. Teda buď máme nedokonalý katalóg pracovných činností, alebo táto forma neplatenej reklamy je ticho tolerovaným nesúladom. Ani prvá, ani druhá možnosť nie sú v poriadku.
Nerovnosť a prefíkanosť
Zásady demokratických volieb sa vymedzujú slobodným, tajným a rovným súperením. O férovom súboji hovoríme dovtedy, kým niektorí z kandidátov nemajú výhody. V kampani sme sledovali dvojjediných kandidátov, ktorí sa neuchádzali len o pozíciu starostu či primátora, ale súčasne aj člena zastupiteľstva. Venovala sa im výraznejšia pozornosť a v prípade väčších miest mali dokonca mediálnu prezentáciu. Ponúkali sa ako kandidáti na richtárske kreslo, no pritom sa predávali ako budúci poslanci. Hoci ostatní uchádzači o pôsobenie v zastupiteľskom zbore nemali takýto priestor. Takáto nerovnosť šancí sa ospravedlňuje tým, že o volenú verejnú funkciu sa môže uchádzať ktokoľvek, kto splní zákonom predpísané kritériá. V praxi to diskriminuje ostatných.
Od nerovnosti je blízko k prefíkanosti. Iba pred niekoľkými dňami médiá informovali o novozvolenom starostovi obce Žehňa. Vo vyhlásení svojej kandidatúry pozabudol na to, že nie je bezúhonný. Napriek vskutku pestrej minulosti a nezahladeným úmyselným trestným činom ho zvolili. Konštatovať, že na ťahu mali byť neúspešní kandidáti na starostu, ktorí mali oprávnenie podať v zákonom stanovenej lehote podnet na Ústavný súd, je správne, no vhodnejší bude mechanizmus, podľa ktorého sa táto situácia nielenže nezopakuje, ale nebude rozširovať v ďalších samosprávach.
Naivne si myslieť, že u všetkých kandidátov je česť silnou stránkou, neobstojí. Zdá sa, že ani predpoklad, podľa ktorého si vo voľbách vyberáme najlepších spomedzi seba, už nie je celkom pravda. Primeranou reakciou by mala byť povinnosť zvolených kandidátov doručiť na ustanovujúce rokovanie zastupiteľstva výpis z registra trestov a až potom zložiť sľub a ujať sa funkcie.
Inšpirácia u Machiavelliho
Renesančný mysliteľ a historik Niccolo Machiavelli vymedzil metodický politický pesimizmus, podľa ktorého by sa zákony mali prijímať na úroveň toho najhoršieho jedinca. Na kandidátov nemôžeme nazerať ako na najhorších, a rovnako sa takto nepatrí pozerať ani na ľudí.
Teraz je zrejmé, že väčšie precizovanie volebných pravidiel nebude na škodu. Jasným vymedzením dáme volebnému súboju rovnaké pravidlá, ktorými sa zvýši úroveň ľudskej i odbornej kvality volených predstaviteľov miest a obcí. Presne tých, čo vo voľbách uspeli a po nich preberajú na svoje plecia veľkú zodpovednosť v malej politike.