Vznik migračného paktu bol vedený dobrou myšlienkou. Je len málo oblastí, kde panujú značné rozdiely jednak v definíciách, teóriách a štatistikách, ale najmä v právnej a inštitucionálnej sfére, v prijímaných opatreniach a stratégiách či v názoroch na príčiny a dosah medzinárodnej migrácie.
Takmer 200 subjektov medzinárodného práva má svoje historické a geografické špecifiká, delí sa na domovské (emigračné), tranzitné a cieľové (imigračné) krajiny, s prevažujúcou imigráciou za prácou, štúdiom, zjednotením rodín a z iných dôvodov (azylová migrácia je predmetom separátneho Globálneho kompaktu o utečencoch) a podľa viacero ďalších charakteristík. Preto bola myšlienka nájsť v harmónii všetkých štátov určitý zjednocujúci rámec manažmentu migrácie veľmi prínosná.
Migračný pakt je ideologicky ovplyvnený optikou zástancov silno promigračných prístupov bez rešpektovania iných skúseností a názorov.
Migračný pakt skutočne obsahuje množstvo bodov, ktoré možno len uvítať. Každá minca má však dve strany. Dokument preberá a rozvíja príliš jednostrannú rétoriku východiskového materiálu (Newyorskej deklarácie pre utečencov a migrantov zo septembra 2016) a núti tak akceptovať pohľad na migráciu ako (takmer) výhradne pozitívny jav.
Nie je to však pravda, podľa všetkých donedávna platných paradigiem uznávaných OSN, relevantnými medzinárodnými organizáciami (IOM, ILO, OECD, ICMPD atď.) i poprednými vedeckými osobnosťami je migrácia chápaná ako „prevažne pozitívny“ fenomén, pričom treba dať do pozornosti slovo prevažne, a predovšetkým nelegálna migrácia je chápaná vysoko negatívne. (V literatúre o migrácii možno nájsť tisíce publikácií, článkov, analýz, ktoré sa venujú negatívnym aspektom aj legálnej migrácie s cieľom ich redukovať. Preto vždy a všade neplatí tvrdenie, že „migrácia je zdrojom prosperity“.)
V tomto kontexte migračný pakt naozaj málo rozlišuje medzi legálnou a nelegálnou migráciou, pritom z viacerých formulácií možno usudzovať, že v prípade nelegálnych migrantov je prvoradou úlohou štátov ich implicitne legalizovať. To je fakt, ktorý by bol v čiastočnom rozpore s pre nás záväzným postojom EÚ na úseku boja proti nelegálnej migrácii (spredmetneného napr. v Európskej migračnej agende z r. 2015, rozšírení úloh Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže r. 2016, iniciatívach vedúcich k utlmeniu migračnej krízy po r. 2015 a i.), ale aj so Zmluvou o fungovaní EÚ (články 77 a 79).
Ďalej je evidentné, že kým povinnosti štátov sú v pakte jasne konkretizované, povinnosti migrantov zväčša iba vágne naznačené. Pritom už starší strategický dokument Spoločné základné princípy pre politiku integrácie prisťahovalcov v EÚ a neskoršie vypracované na jeho báze vyváženejšie načrtli povinnosti migrantov.
Právo osôb migrovať (presnejšie slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu) už zaručujú staršie medzinárodné ľudskoprávne dohody, rovnako právo štátu vpustiť na svoje územie cudzinca podľa uváženia je prejavom jeho suverenity. (Ani právo na azyl nie je absolútne.) Zo znenia paktu možno ľahko nadobudnúť dojem, že jedným z jeho hlavných cieľov je excesívne uľahčovanie ekonomickej migrácie v globálnom rámci napriek príp. nesúhlasu niektorých krajín.
Nezáväznosť paktu je tiež neistá. Iste, jeho text to deklaruje, ale použitá lexika je na nezáväznú dohodu trochu nešťastná. Prihlásením sa k takému závažnému dokumentu sa bude od SR očakávať, že početné formulácie typu „zaväzujeme sa“ či „musíme“ bude aj napĺňať. A že bude vystavená kritike, ak tie body, s ktorými nesúhlasí, nebude chcieť plniť alebo zlyhá pri budúcich „odpočtoch“ stanovených opatrení. Analógiu ponúka tiež „nezáväzná“ Agenda 2030 pre udržateľný rozvoj (kde by si inak téma migrácie naozaj zaslúžila samostatnú kapitolu.
Celkovo možno migračný pakt hodnotiť ako dobrý dokument, nie však výborný. Minimálne 70 % jeho cieľov a opatrení možno vítať, s časťou zase diskutovať, ale zvyšok predstavuje také závažné nedostatky, že sa prakticky nedá en bloc akceptovať. Pakt je ideologicky ovplyvnený optikou zástancov silno promigračných prístupov bez rešpektovania iných skúseností a názorov. Nie je dostatočne vyvážený a nesie so sebou riziko potenciálnej transformácie na ďalšie právne záväzné inštrumenty.
Neprišiel vo vhodnom čase a nerátal s reakciou niektorých vlád, ale ani väčšiny obyvateľov niektorých krajín. Jeho tvorcovia podcenili kvalifikovanú diskusiu s odborníkmi aj vysvetľovaciu „kampaň“ medzi bežnými ľuďmi. Nemožno preto považovať za prínosnú ani cestu do Marrákeša s prednesením výhrad. Otázka tiež znie: zmení sa situácia v Slovenskej republike nepristúpením k paktu?