Hoci Smer v minulosti opakovane zdôrazňoval svoju ochotu podporiť Lajčákovu prípadnú prezidentskú kandidatúru, túto alternatívu minister jednoznačne odmietal. Po udalostiach okolo migračného paktu jeho nominácia už neprichádza do úvahy. Nielen vzhľadom na postoj Smeru, ktorý Lajčáka nielenže nepodržal, ale aj preto, lebo predseda strany bol medzi prvými, ktorý pakt vnímaný ako Lajčákovo dielo „potopil“. Po tom, akým jazykom s Lajčákom komunikovali národniari, sa dá iba ťažko predstaviť Lajčáka vo vláde, v ktorej sedia aj zástupcovia SNS.
Samozrejme, vždy možno špekulovať o tom, čo je príčinou a čo následkom. Lajčák aj v minulosti dával najavo, že o pôsobenie v domácej politike nemá záujem. Preto odmietal ponuky, aby sa uchádzal o post hlavy štátu, a nevstúpil ani do Smeru, hoci zaň kandidoval do parlamentu ako nezávislý kandidát.
Ak by mal vnútropolitické ambície, tak by zrejme nenastolil ako tému svojho ďalšieho pôsobenia na čele ministerstva zahraničných vecí takú nepopulárnu agendu ako sú migrácie. Protiimigračný konsenzus má na slovenskej politickej scéne totiž jednoznačnú prevahu. Preto sa dá očakávať, že sa skôr obzerá po kariére v medzinárodných štruktúrach, napríklad v EÚ či OSN.
To však nebude možné bez toho, aby si udržal dobré vzťahy s vládnou koalíciou, lebo iba ona ho tam môže nominovať. Inou alternatívou je Lajčákov návrat do Národnej rady. V nej má vládna koalícia v súčasnosti už len väčšinu jediného hlasu a jeho bezpodmienečnou lojalitou si nemôže byť istá, keďže sa v nej čoraz viac prejavuje vplyv partnerskej SNS.
To môže znamenať buď predčasné voľby, ktoré by Smeru zrejme vyhovovali na vlne antiimigrantských nálad a v situácii, keď sa strane po jarnej politickej kríze podarilo stabilizovať preferencie, alebo zapojenie sa tzv. nezávislých poslancov, teda ľudí reprezentovaných najmä odídencom zo strany Sme rodina Petrom Marčekom do vládnej koalície.
V kriku okolo Lajčákovej demisie či okolo paktu, keď sa Slovensko pripojí k tým štátom, ktoré už skôr deklarovali jeho zamietnutie, uniká celý rad dôležitejších vecí. Prežitie súčasnej vládnej koalície v čoraz väčšej miere visí, parafrázujúc slová Vladimíra Mináča, na šnúrke Dankových gatí.
Líder SNS sa rozhodol rolu menšieho koaličného partnera využiť naplno. Najprv ponížil a zosmiešnil ostatných koaličných partnerov, keď podmienil pretrvanie vlády privretím všetkých očí nad jeho rigoróznou prácou. Potom zablokoval prijatie obrannej i bezpečnostnej stratégie SR v parlamente, hoci ide o dokumenty, ktoré v kabinete schválili aj jeho ministri. Napokon ústami svojich poslancov vydáva príkazy vláde ohľadom cesty do Marrákeša a personálnej politiky Smeru.
Identita Smeru sa stráca. Vidno to aj na rozporoch medzi premiérom Petrom Pellegrinim, ktorý trvá na tom, aby novým šéfom diplomacie bol kariérny diplomat, a poslancom za túto stranu Ľubošom Blahom. Ten tvrdí, že by dobrým kandidátom na túto funkciu bol Robert Fico. V pomerne krátkom čase sa tak jediným reálnym víťazom volieb v roku 2016 stal Andrej Danko.
Smer, ktorý odmietal, že Slovensko pôjde cestou Maďarska a Poľska, sa môže iba mlčky prizerať, ako Danko tvrdí, že chce byť slovenským Orbánom.
Smer, ktorý ešte donedávna odmietal, že Slovensko pôjde cestou Maďarska a Poľska, sa môže iba mlčky prizerať, ako Danko vyhlasuje, že chce byť slovenským Orbánom. Za svoju súčasnú situáciu si Smer do veľkej miery môže sám, ale treba pripomenúť, že vo vleku SNS sa neocitol iba vlastným pričinením. Svoj podiel na tom má aj pravica, ktorá ešte od čias Mikuláša Dzurindu túto stranu prirovnávala k HZDS, aj keď fundované argumenty nahrádzala krikom.
SNS tak dlho zostávala jediným potenciálnym partnerom Smeru. Pri jeho ideologickej nevyhranenosti platí prirovnávanie populistov k chameleónom. Svoje politické zafarbenie prispôsobujú aktuálnej situácii – dopytu na trhu a politickým partnerom. Svoje smerovanie si však v konečnom dôsledku Smer zvolil sám.
Paradoxne, práve SNS mala byť pomerne nekomplikovaným spojencom Smeru. Ešte pred rokom 2018 sa objavovali špekulácie, že táto strana za svoje zmŕtvychvstanie po odchode z Národnej rady v roku 2012 vďačí práve vplyvu Smeru na viaceré médiá, v ktorých sa predseda národniarov objavoval veľmi často.
Ak je to pravda, hádam si mnohí spomenú na istý príbeh zo Starých povestí českých. Golem ako predchodca dnešných robotov sa svojmu stvoriteľovi vymkol z rúk a začal bez kontroly vystrájať. Žiaľ, dnes už nevieme, kam sa zatúlal jeho šém a kto ho zviera v rukách. Isté však je, že súčasná situácia nezodpovedá želaniu Smeru zabezpečiť si pokojné vládnutie do konca funkčného obdobia súčasnej Národnej rady.