Účastníkov 24. stretnutia strán globálneho dohovoru o zmene klímy v Katoviciach vítal poľský prezident Andrzej Duda úvahami nad svetlou budúcnosťou uhlia. Bolo to takmer, akoby sa na pohrebe samovraha hovorilo o povraze.
Keď sa pred rokmi začal proces pravidelných mítingov, tak to vyzeralo, že sa ich účastníci dohodnú. Na treťom z nich v Kjóte prijali prvé záväzné ciele. Na 21. stretnutí v Paríži sa už diskusia skončila na tom, že každý má robiť, koľko vládze a môže. Respektíve, koľko mu doma čoraz infantilnejšia politická scéna a čoraz silnejšia oligarchia dovolia.
Aj tento haškovský mierny pokrok v medziach zákona je pre viaceré krajiny príliš. Budúcoročné 25. stretnutie sa má konať v Brazílii. Tá má nového prezidenta, ktorý pre zmenu spolu s Donaldom Trumpom verí, že zmena klímy je čínskym hoaxom.
Sledovať priebeh konferencie o klimatických zmenách je ako sledovať sebapodpornú skupinu alkoholikov. Sedia v kruhu a sypú si popol na hlavu.
Konferencia v Katoviciach nemá veľké ambície. Je skôr jednou z tých, ktoré sú potrebné, aby zostal proces v „chode“. Štáty, až na pár výnimiek, sa zrejme opäť zaviažu k ambíciám presadzovať mechanizmy Parížskej dohody a schvália implementačnú smernicu, tzv. rulebook. Budú ďalej skúmať a revidovať svoje národné ciele tak, aby boli dostatočne ambiciózne a zároveň splniteľné. Ako by však ich zvyšovanie malo do roku 2050 viesť ku dekarbonizácii svetovej ekonomiky, zostáva vo sfére záhad.
Dôvody na optimizmus nie sú veľké. V októbri vydal ďalšiu alarmujúcu správu medzinárodný panel pre zmenu klímy. Ideme úplne opačným smerom. Rastie počet vozidiel na cestách a uhlie zažíva renesanciu. Emisie oxidu uhličitého sa globálne v tomto roku zvýšia asi o 2,7 percenta. Prispievajú k tomu takmer všetky krajiny, aj keď aspoň v tomto smere si Slovensko vedie veľmi dobre. Zatiaľ čo u nás emisie klesajú, v USA pôjdu hore o 2,5, v Číne o 4,7 a v Indii dokonca o 6,3 percenta.
Môžeme špekulovať, koľko z tohto nárastu sme na Slovensko priviezli z Číny alebo Indie v oblečení, čo máme na sebe, a elektronike, ktorá nám svieti na stole. Môžeme filozofovať, prečo by sa mala čínska stredná trieda správať inak, ako napríklad tá naša. Skutočnosť a trendy nás ženú do slepej uličky.
Sledovať priebeh podujatia v Katoviciach je ako sledovať sebapodpornú skupinu alkoholikov. Sedia v kruhu a sypú si popol na hlavu. Niektorí už tak veľmi nepijú. Iní sa dušujú, že úplne prestanú. Ďalší majú skvelé nápady, ako si ten alkohol časom znechutiť. Ale najprv si musia odpiť svoje. Celkovo všetci vedia, že sa nepriateľ vlastne ani nedá poraziť, iba potlačiť. V žargóne znalcov – adaptovať.
Americký sociológ Allan Schnaiberg v 60. rokoch minulého storočia popísal mechanizmy výroby a spotreby analógiou s bežiacim pásom v posilňovni. Ak na ňom stojíte, musíte bežať. Ak zastanete, tak vás zhodí a skončite na zemi s modrinami. Vieme, že iba radikálna zmena by bola, aj to len s istou pravdepodobnosťou, riešením. Bežiaci pás, globálna súťaž a geopolitika však nepustia. Slabí prehrávajú. Silní sú silní, ak vyrábajú, predávajú a dominujú na globálnom trhu. Ak už nie je svet na pokraji vojny, tak určite aspoň na pokraji generačnej zmeny v bezdrôtovej technológii, známej ako 5G. Povedie k masívnej expanzii tzv. internetu vecí a nepriamo aj spotreby.
Keďže nevieme riešiť jadro problému, tak to predstierame. Sedíme v kruhu na stoličkách a dohadujeme sa na najmenších spoločných menovateľoch. Utešujeme sa, že je to lepšie, ako nerobiť nič. Na radikálne kroky niet sily. Čiastkové pokusy, ako napríklad zdanenie uhlíka vo Francúzsku, bez chápania sociálnych nerovností akurát vyženú do ulíc tisíce žltých viest. Vždy sa však šklbú tie husi, čo najmenej gágajú. Prípadne tie, ktoré sa dajú zlomiť silou. Je to jednoduchšie, ako zdaniť medzinárodné finančné operácie Tobinovou daňou a naštvať nadnárodný kapitál.
Sto metrov od komplexu výstavných priestorov, kde prebieha konferencia, beží normálny život. Občas narušený demonštráciou. Miestnych z Katovíc naštve, že im predĺži cestu na vianočné trhy o päť minút. Sedíme na vrchnej palube Titanicu v ilúzii, že všetko nejako dopadne. Prežili sme vojnu, socializmus, hádam prežijeme aj kapitalizmus.
Už Malthus tvrdil, že umrieme od hladu. Meadows a priatelia v 70. rokoch prepočítavali, ako nás ekologická katastrofa dorazí. Toľko kričali o vlku, že ak nakoniec reálne príde, budeme z toho šokovaní. Dovtedy sa môžeme utešovať, že ide o sprisahanie „svetlých“ síl rozžiarených slniečkom. Zdanlivo sa nič nedeje, no pod povrchom zrejú problémy, ktoré svet radikálne zmenia.
Vo vlaku skontrolovali slovenskí, českí aj poľskí policajti vždy iba jednu a tú istú dvojicu s tmavou farbou pokožky. Zhodou okolností americkú zlatú mládež cestujúcu po Európe. Utečenci zo severnej Afriky, ktorí pre nedostatok vody spôsobený aj naším životným štýlom nemajú na výber, by sa už nedostali ani po prvý prístav v Taliansku. Problémy však potlačením nemiznú. Skôr majú tendenciu vracať sa v násobnej intenzite.