V roku 2003 prijala Rada Európy stanovisko, že v boji proti rakovine je skríning nevyhnutný. Prispieva totiž k včasnej diagnóze, a tým k zlepšeniu prežívania ťažko chorých. Z 28 členských štátov EÚ len štyri vrátane Slovenska nevyhlásili organizovaný boj proti rakovine, ako ich k tomu nabádala Európska komisia.
Niežeby naši lekári boli takí hlúpi a na to nemysleli. Na svedomí to majú politici, a keďže si svojich zástupcov volíme v demokracii my sami, tak je to teda záležitosťou nás všetkých. Konkrétne nečinnosť v organizovaní skríningu rakoviny krčka maternice má za následok to, že na Slovensku zomiera ročne okolo 200 žien v zrelom veku v podstate zbytočne. V číslach sa ťažko nájde tragický rozmer každého osudu. Mrazivo pôsobí, že za tých pätnásť premárnených rokov to predstavuje okolo 3 000 žien. Nie všetky by sa zachránili, no rozhodne by ich malo byť dnes podstatne menej.
Štátu chýbajú páky na presadzovanie štátnej zdravotnej politiky, ktorú môžu síce politici pred voľbami sľúbiť, no v praxi veľmi ťažko realizovať.
Úmrtnosť na tento druh choroby neklesá, ale stagnuje. To je znakom toho, že preventívne prehliadky a skríning sú u nás, na rozdiel od iných štátov, neúčinné. Slovensko je veľkosťou populácie porovnateľné s Fínskom a Dánskom. Úmrtnosť na rakovinu krčka je v týchto krajinách päťkrát nižšia ako u nás.
Slovenskí politici a vedúci pracovníci majú zvláštnu vlastnosť. Keď ide o to, aký plat majú dostať, tak radi hovoria o svojej zodpovednosti. Ale keď príde na to, aby ich ľudia posudzovali aj podľa ich zlyhaní, tak sa odvolávajú na to, že nemôžu byť všade a za konkrétneho človeka predsa nenesú zodpovednosť. Za pracovníka nie, ale za systém, ktorý uviedli do chodu chybnou legislatívou, áno.
Taká zodpovednosť nemôže byť anonymná. Keď sme v roku 2004 alarmovali u vtedajšieho ministra Rudolfa Zajaca, že skríning rakoviny krčka je nedostatočný a preventívne prehliadky verejnosť ignoruje, dostali sme odpoveď, že zákon bol prijatý a treba ho dodržiavať a vykonávať.
Lenže zákon č. 661 bol o tom, kto má nárok na preventívnu prehliadku a aké vyšetrenia sa lekárovi zaplatia. Teda viac o peniazoch ako o tom, ako sa majú prehliadky organizovať, hoci kontrolný orgán – tzv. Referenčné centrum – sa v ňom spomínal. Vládna moc tento zákon po celé roky ignorovala, a to bez rozdielu politickej orientácie. Referenčné centrum nikdy nevzniklo, jasné pochybenie sa verejne nespomínalo a spoločnosť mala aj iné problémy, nielen neefektívny skríning.
Jasný smer zdravotníctva vytýčený ministrom Zajacom a jeho spolupracovníkmi teda v mene zisku sprivatizovať a reformovať všetko, aj to, čo bolo funkčné a rentabilné, prináša dlhodobo trpké plody. Dnes vidíme škodlivosť vytvárania zisku v zdravotných poisťovniach, lebo ide o verejné peniaze, ktoré nie sú určené na to, aby sa minuli na dividendy vlastníkov akcií.
Lekárne sa pomaly vracajú do nemocníc, lebo, čuduj sa svete, zistili sme, že prinášajú nemocniciam zisk. Oddelenie primárnej sféry lekárov a špecialistov od štátu je síce pre nich výhodné, lebo sa stali súkromnými podnikateľmi, ale pre pacientov skôr naopak.
Štátu chýbajú páky na presadzovanie štátnej zdravotnej politiky, ktorú môžu síce politici pred voľbami sľúbiť, no v praxi veľmi ťažko realizovať. Výsledok je ten, že lekári si určujú ceny za svoje služby ako čistiarne šatstva, jeden príplatok za druhým, pritom dostupnosť špecialistov je čoraz horšia.
Nový Národný onkologický program, ktorý prijala súčasná vláda, je síce dobrá správa, ale reálne hrozí, že dobre mienené vyhlásenia zostanú iba na papieri. A to sa vzhľadom na súčasné podmienky v slovenskom zdravotníctve nedá ignorovať.