Aj tým superoptimistom dochádzajú nápady, ako sa z rozbehnutého rýchlika dostať von. Namiesto brzdenia zrýchľujeme a podľa vedeckých prognóz je priepasť bližšie, ako sa zdalo ešte včera. Evakuovať planétu však zatiaľ nedokážeme.
Konferencia v Katoviciach nemá byť prelomová, očakáva sa tu však najvýznamnejší posun od obdobného podujatia v Paríži pred troma rokmi. Optimizmus schladili predstavitelia najväčších ropných producentov, teda USA, Ruska a Saudskej Arábie, keď odmietli prijať závery poslednej správy panelu IPCC, ktorú si sami objednali.
Tá konštatovala zásadné rozdiely dôsledkov oteplenia na úrovni 1,5 °C v porovnaní s miernejšími 2 °C a zároveň navrhla emisné scenáre, ktoré by aspoň teoreticky dokázali udržať teplotu blízko nižšej hranice. Významný pokrok však nastane až vtedy, ak sa štáty aspoň dohodnú na kontrolných mechanizmoch naplňovania svojich emisných záväzkov z Paríža.
Vedecké analýzy sú tvrdé a nekompromisné. Aj prípadné naplnenie „prísnych“ záväzkov z Paríža by znamenalo oteplenie o viac ako 3 °C, navyše takmer žiadna z významnejších krajín zatiaľ nie je na ceste k ich naplneniu. Bez sprísňovania parížskych záväzkov svet do značnej miery pri riešení klimatickej zmeny zlyhá.
Nič iné rýchly a trvalý pokles emisií neprinesie ako priame regulácie v podobe zákazu ťažby a spaľovania uhlia v čo najkratšom možnom termíne.
Prvé kontrolné obdobie bude už v roku 2020, čo je zároveň posledný rok, keď „môžu“ globálne emisie ešte rásť. Ak by to pokračovalo, prišli by sme aj o teoretickú šancu zabrániť otepleniu o 2 °C. Pokles emisií by musel byť jednoducho príliš rýchly, aby ho ktorákoľvek ekonomika dokázala zmysluplne zvládnuť. Zachrániť by nás mohol už len hospodársky kolaps, ktorý by priniesol mnoho iných, neželaných a často neriešiteľných problémov.
Z Katovíc sa ozývajú hlasy ekonómov, podľa ktorých nemožno znižovať emisie tak, aby to zasiahlo peňaženky strednej či nebodaj nižšej triedy obyvateľov. To, že sú to práve bohaté štáty a ľudia, ktorí sú zodpovední za väčšinu emisií skleníkových plynov, vieme už desaťročia. Doteraz sa s tým však nikomu nepodarilo nič urobiť. Naopak, sociálna a ekonomická priepasť medzi bohatými a chudobnými sa v mnohých prípadoch prehlbuje, rovnako ako priepasť medzi želanými a skutočnými emisiami.
Pravdu má 15-ročná štrajkujúca Švédka Gréta Thunbergová, podľa ktorej sa správame horšie ako deti. Svojím priamočiarym a zrozumiteľným prejavom v Poľsku uchvátila nielen mnohých svetovo uznávaných klimatológov: „Nie ste dostatočne dospelí na to, aby ste povedali, aká je pravda. Aj toto bremeno necháte na deti.“
Katovice predstavujú symbol premárnených 24 rokov. Ako inak možno chápať otvorenie konferencie zameranej na čo najrýchlejšie zastavenie ťažby uhlia, jeho obhajobou? Môžu tiež symbolizovať začiatok konca trpezlivosti mnohých, ktorí sa začínajú organizovať do viac či menej životaschopných protestných zoskupení. Ľudia strácajú vieru v úspešné vyriešenie problému elitami, a to celkom oprávnene. Čas sa kráti a ak sa za krátke odbobíe vývoj nezvráti, tak nám vyprší.
Znovu treba zdôrazniť už toľkokrát opakované. Nič iné rýchly a trvalý pokles emisií neprinesie ako priame regulácie v podobe zákazu ťažby a spaľovania uhlia v čo najkratšom možnom termíne. Po nich musí nasledovať zákaz hľadania nových zásob ropy a zemného plynu v kombinácii s postupne rastúcou daňou z fosílnych palív.
Úlohou politikov je, aby bol takýto pokles čo najmenej bolestivý pre chudobnejšiu časť svetovej populácie. Titanic sa už s nakláňa, hudba ešte stále hrá…