Najmä záverečná fáza viac než dva roky trvajúceho procesu – od prijatia Newyorskej deklarácie pre utečencov a migrantov v septembri 2016 – viedla k pomerne nečakanej dramatizácii politického, expertného aj občianskeho diskurzu. Miestami až k radikalizácii názorov. A to nielen na úrovni členských krajín, ale aj medzinárodne. Proces finalizácie textu na prijatie, prípravy a medializácia konferencie i jej samotné konanie presvedčivo dokázali, akou závažnou, nejednoznačnou a kontroverznou témou je problematika migrácie vo svete a ako boli z tohto procesu vylúčení viacerí relevantní aktéri.
Minimálne ich názory, ktoré sa nezhodovali s oficiálnymi. Už samotný výber miesta konferencie bol pomerne nešťastný. Autokratický monarcha síce verejne podporil práva migrantov, obzvlášť v tranzitných a cieľových krajinách, ale je to práve Maroko, z ktorého opakovane presakujú informácie o rozšírených praktikách značne nehumánneho zaobchádzania so zadržanými nelegálnymi migrantmi, ako aj osôb so štatútom utečenca.
Zároveň sa Maroko podľa agentúry Frontex stalo hlavným „prestupným bodom“ pre nelegálnych migrantov smerujúcich do Európy: za prvých jedenásť mesiacov tohto roku prešlo nelegálne do Španielska tzv. západostredozemnou trasou takmer 53-tisíc z celkového počtu 138-tisíc nelegálnych migrantov registrovaných agentúrou Frontex.
V niektorých krajinách priniesla nejednotnosť politickej scény k otázke participácie na konferencii v Marrákeši vládnu nestabilitu.
Maroko je typickým príkladom krajiny pôvodu migrantov. Naďalej generuje toky tisícov svojich občanov zväčša do Európy, hoci nie je dôvod považovať ho za chudobnú krajinu alebo štát vo vojne (hoci situácia na jeho hranici so španielskymi enklávami Ceuta a Melilla občas vojnovú zónu pripomína). Podľa údajov agentúry Eurostat legálne migruje do EÚ v priemere 50-tisíc marockých občanov ročne. Zrejme aj z uvedených dôvodov schválila Európska komisia Maroku na tento rok príspevok na migračný manažment v hodnote 148 miliónov eur z Núdzového trustového fondu EÚ pre Afriku (EUTF for Africa).
Do samotného Marrákeša prišli v decembri zástupcovia len 164 členských krajín OSN. Ešte na jeseň sa očakávala účasť všetkých 193 štátov, okrem USA a Maďarska. V posledných týždňoch pred konferenciou však svoju účasť a teda i aklamačné prijatie paktu verejne odvolali takí silní svetoví alebo regionálni „migrační hráči“ ako Austrália, Taliansko, Rakúsko, Švajčiarsko, Izrael, ako aj migračne menej významné štáty z V4, pobaltské krajiny a ďalšie. Brazília už vyhlásila, že sa z dohody dodatočne stiahne, iné krajiny signalizujú prerokovanie a prehodnotenie paktu v parlamentoch.
Z očakávaných 191 štátov sa však podľa usporiadateľov na najväčšej konferencii o medzinárodnej migrácii v dejinách nezúčastnilo až 29, takže mnohé svoj negatívny postoj k migračnému paktu očividne verejne nedeklarovali a jednoducho neprišli. Zo zamýšľaného globálneho dohovoru sa tak stala síce významná, reprezentatívna a historická udalosť, ale nie úplne globálneho dosahu. Napríklad k Agende 2030 pre udržateľný rozvoj sa prihlásilo v septembri 2015 všetkých 193 členských krajín OSN.
Niekde priniesla nejednotnosť politickej scény k otázke participácie na konferencii v Marrákeši vládnu nestabilitu. Napríklad belgickému premiérovi Charlesovi Michelovi sa najprv v podstate rozpadla vláda a v utorok oznámil svoju demisiu. Na Slovensku je vývoj zaujímavejší. Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák pohrozil demisiou zdôrazňujúc, že nebude môcť zastupovať krajinu, ak sa k paktu nepridá, a bolo by to proti jeho ľudskej a profesionálnej integrite. Lajčáka môžeme spolu s osobitnou splnomocnenkyňou generálneho tajomníka OSN pre medzinárodnú migráciu Louise Arbourovou považovať za ideového spolutvorcu a proponenta migračného paktu s príliš optimistickým pohľadom na migráciu, ktorý si na jeho úspešnom prijatí značne zakladal. Preto nikoho neprekvapilo, keď v dôsledku negatívneho uznesenia Národnej rady SR voči tomuto dokumentu demisiu prezidentovi aj podal. Určite neštandardné však bolo, že si to napokon rozmyslel, demisiu vzal späť, do Marrákeša nevycestoval a pokračuje v úrade. Otázka je, či s integritou.
Nejednoznačné vnímanie Globálneho rámca o migrácii ilustrujú nielen váhavé, resp. odmietavé postoje niektorých vlád, politických aktérov, časti expertov a tzv. antiglobalistov sprava či zľava. Minulú nedeľu proti nemu demonštrovalo päťtisíc ľudí v Bruseli a nemožno predvídať, čo prinesie blízka budúcnosť.
Máloktorá medzinárodná iniciatíva OSN vzbudila dosiaľ také rozporuplné reakcie. Uvidíme, aké argumenty zaznejú počas hlasovania Valného zhromaždenia OSN o pakte v New Yorku. Je však už isté, že Slovensko sa na ňom nezúčastní.