Rada rozpočtovej zodpovednosti (RRZ) je síce opatrnejšia a deficit blízky nule nepredpokladá v rokoch 2019 a 2020, ale až v roku 2021. Identifikovala totiž viaceré riziká, ktoré aj po zohľadnení rezerv budú musieť – podľa nej – viesť k prijatiu dodatočných konsolidačných opatrení vo výške 0,2 percenta hrubého domáceho produktu.
Navyše, Výbor pre daňové prognózy (VpDP), ktorý podľa zákona o rozpočtovej zodpovednosti je nezávislý od vládnej moci, odhaduje na roky 2019 až 2021 nižšie daňové a odvodové príjmy, ako predpokladal návrh štátneho rozpočtu. Ak by sa riziká, na ktoré poukazuje RRZ, a pesimistické odhady VpDP v dvoch budúcich rokoch realizovali, sen o vyrovnanom rozpočte by sa rozplynul.
Predseda Smeru v rozhovore však ubezpečil, že rozpočet jeho ministra býva „veľmi konzervatívny“ a dodal: „Ak porovnáme predchádzajúce roky, vždy sme dopadli lepšie, ako bolo naplánované. Ak je schválený vyrovnaný rozpočet, som presvedčený o tom, že bude prebytkový.“
Posvätný vyrovnaný rozpočet
Štátny rozpočet Slovenskej republiky nie je rozpočtom ministra financií, je rozpočtom celej vlády a schvaľuje ho svojím hlasovaním Národná rada. Minister financií zaň nesie zodpovednosť ako člen vlády. Zodpovednosť zaň nenesie ani RRZ ani VpDP, dokonca ani Európska komisia, ktorej dobre platení úradníci pripravujú stanoviská ako rozpočty členských štátov oznámkovať.
Vláda sa rozhodla predložiť a parlament prijať vyrovnaný rozpočet. Zvykne sa citovať stará múdrosť: Prikrývaj sa tak, ako ti perina siaha. Alebo iná múdrosť: V dobrých časoch treba šetriť na zlé časy. Do tretice: Nezadlžujme budúce generácie. A o tomto to je. Vyrovnaný rozpočet je dôležitý, aby sa nezvyšoval vládny dlh. Lenže dlh verejnej správy SR má klesajúcu tendenciu.
V roku 2017 dosiahol 50,9 percenta HDP, odhad dlhu ministerstvom financií na tento rok je 48,7 percenta a na konci rozpočtovaného obdobia má klesnúť na 44,8 percenta HDP. Slovensko je dokonca lepším žiakom ordoliberalizmu ako jeho domovské Nemecko, ktorého štátny dlh v decembri 2017 dosiahol 64,1 percenta HDP, nehovoriac o tom, že už dnes je náš dlh jedenásty najnižší spomedzi 28 členských krajín EÚ.
Štát sa zadlžovať nesmie…
Štát sa formálne oddlžuje, hoci keby sme do tohto štatisticky vykazovaného dlhu zahrnuli aj tzv. skrytý dlh v dopravnej infraštruktúre, v sektoroch zdravotníctva, školstva, v sociálnych službách a pod., asi by sme dospeli k dosť rozdielnemu záveru.
Štát sa formálne oddlžuje, hoci keby sme do tohto štatisticky vykazovaného dlhu zahrnuli aj tzv. skrytý dlh v dopravnej infraštruktúre, v sektoroch zdravotníctva, školstva, v sociálnych službách a pod., asi by sme dospeli k dosť rozdielnemu záveru.
Štatisticky vykazovaný dlh súkromného sektora však každým rokom rastie viac a viac. Vlani podľa OECD dosiahol 136,7 percenta HDP, z toho dlh domácností „iba“ 40 percent. Uvádza sa, že keby ten rástol rovnakým tempom ako za posledné obdobie, o niekoľko rokov by presiahol 100 percent HDP.
Dodnes sme sa napriek viacnásobným lekciám z globálnej finančnej krízy 2008, z Veľkej krízy v roku 1929 alebo z krízy v eurozóne nepoučili. Pritom obidve zatiaľ najväčšie krízy kapitalizmu mali rovnaký základ: chabú reguláciu finančného sektora a nadmerný súkromný dlh. Na rozdiel od toho, čo sa nám chce nahovoriť, krízu eurozóny nevyvolali nedisciplinované vlády krajín PIGS, ale ich nedisciplinovaný súkromný sektor. Okrem Grécka tri ostatné štáty boli až do vypuknutia globálnej krízy vzornými žiakmi plniacimi Maastrichtské kritériá.
…a čo súkromný sektor, ten smie?
Súkromný dlh sa aj v našej diskusii o vládnom dlhu úplne ignoroval. Národná banka Slovenska sa síce usiluje pribrzdiť rast hypotekárnych úverov, no bez chýbajúcej alternatívy ako-tak solventní nebývajúci inú možnosť ako zobrať si hypotéku, nemajú. Okrem toho, že sa stávajú „dlhovými otrokmi“, splácanie hypotéky znižuje kúpyschopný dopyt a hovoriť o mobilite za prácou ako napríklad v niektorých iných štátoch EÚ, kde podiel nájomných bytov presahuje 40 či 50 percent popri našich asi troch percentách, je zbytočné.
Štátny rozpočet jednou rukou berie, druhou rozhadzuje. Najdôležitejšie podľa predsedu vlády Petra Pellegriniho pri posudzovaní nákupu 14 lietadiel F-16 od USA za vyše 1,6 miliardy eur je to, že nákup nebol netransparentný. Potreba takého počtu stíhačiek vyplýva podľa neho z odbornej analýzy. Tak ako o rozpočte nesmú rozhodovať finanční experti, ani o nákupe stíhačiek nerozhodujú bezpečnostní experti. Prečo sa vláda rozhodla, že ich počúvne a vezme na seba záväzok, že každý rok sa budú zvyšovať výdavky na obranu až po 1,91 percenta HDP v roku 2021?
Vysvetlenie nám v tomto adventnom čase dlhuje o to viac, že v roku 2018 dvojpercentnú hranicu HDP dosiahlo resp. prekročilo iba päť členských štátov NATO: USA, Grécko, Estónsko, Spojené kráľovstvo a Lotyšsko. A sú aj také krajiny, ktorých podiel výdavkov na obranu v percentách HDP je omnoho nižší. Najbohatšie Luxembursko v tomto roku vynaložilo na obranu iba 0,55, Belgicko a Španielsko po 0,93 percenta HDP a mohli by sme vo vymenúvaní pokračovať. Aj ony majú rovnaký záväzok voči NATO ako my, ale zrejme iné priority. Prečo?