Ako ľudia vnímajú justíciu

Slovenské médiá veľmi jemne obchádzajú obsahovú stránku prejavu realizácie spravodlivosti justíciou. O jej výsledkoch informujú zväčša iba sporadicky, a preto ani nevyvolávajú potrebnú spoločenskú diskusiu. Akoby vôbec nebola potrebná. Pritom sa týka všetkých.

30.12.2018 12:00
debata

Aj tohtoročné masové protesty preukázali, že štátna i samosprávna administratíva nevytvárajú spolu také opatrenia na významnú zmenu politického ovzdušia, v ktorom by sa občania mohli dôveryhodne orientovať. Nádej, že ústavné orgány prinesú v prospech bežných ľudí niečo pozitívne, sa postupne vytráca. Žiadny viditeľný, a tak prospešný účinok zo strany vládnych a samosprávnych orgánov totiž akosi neprichádza.

Asi treba začať striktne uvažovať o tom, že nikým, nikde a ničím nekontrolované súdy vydávajú v občianskosúdnom konaní rozhodnutia – zdá sa podľa všeobecnej nespokojnosti – často také, že sa vo svojej podstate nedajú jednoducho rozlúštiť, či slúžia spravodlivosti, alebo akýmsi neodhaleným záujmom z pozadia súdnej sústavy. Akosi pričasto strany sporov deklarujú, že súdne rozsudky bývajú na úkor práv poškodených. Práve to sa prejavuje v negatívnom vnímaní justície slovenskou spoločnosťou. Treba preto dodať, že ak by sa vyskytol čo len jeden takýto jav, bolo by to potvrdením téz uvádzaných v článku.

Odvolacie senáty krajských súdov sa často nekompromisne stavajú na stranu štátnych orgánov, aby údajne nedošlo k rozkladu právnosti v štáte pre „útoky“ neposlušných občanov na štát.

Účastníci sporu by po skončení konania mali mať právo vypočuť si nekompromisne spravodlivý rozsudok, ktorý by sudca kvalifikovane a čestne zdôvodnil. V členských krajinách Európskej únie všeobecné súdy musia svoje rozhodnutia formulovať tak, aby zreteľne porovnali predložené dôkazy jednotlivých strán sporu, aby bolo jasné nielen sudcovi, ale najmä jeho účastníkom a verejnosti, na ktorej strane stojí spravodlivosť.

Strana sporu, ktorá na svojich právach utrpela ujmu, sa proti takémuto, podľa nej nespravodlivému, súdu môže odvolať. Napriek tomu pričasto vyšší odvolací súd jej odvolanie označí v tom zmysle, že ide iba o „pociťovanú“, a nie skutočnú ujmu. Potom verdikt nižšieho súdu stroho potvrdí. V občianskoprávnom súdnictve je preto také množstvo problémov, lebo „právny názor“ individuálneho sudcu alebo senátu odvolacieho súdu sú údajne právne celkom rovnocenné.

Ako sa dá pri takejto „rovnocennosti“ dospieť k spravodlivému rozsudku, nie je v hlavných právnych kódexoch nikde opísané. Podstatnejšie je, že takáto prax neprispieva vo svojich dôsledkoch k vytvoreniu stabilného stavu právneho štátu na Slovensku. O tom síce mnohí politickí predstavitelia často hovoria, no v podstate pre jeho vytvorenie preukázateľne nič nerobia.

Venujme preto krátku pozornosť aj druhému kódexu, Správnemu súdnemu poriadku (SSP), ktorý je podľa mnohých názorov obsahovo svojimi paragrafmi filozoficko-právne skomponovaný tak, aby nekompromisne, tvrdo až represívne chránil výkonnú moc na úkor práv občanov. Tým vôbec neprispieva k zákonnému výkonu štátnej správy a samosprávy.

Chybný je už jeho základný koncept, že odvolacím orgánom proti štátnej správe nie je na úrovni daného okresu prvostupňový súd alebo vyšší územný celok, ale hneď krajský súd ako druhý stupeň strážcov spravodlivosti. Absolútne a absurdne sa totiž predpokladá, že rozhodovacia štátna okresná inštitúcia a priori vždy a za každých okolností, na každom mieste a v každej obci či meste je čestným reprezentantom spravodlivosti vo svojej pôsobnosti.

Odvolacie senáty krajských súdov logicky nemôžu poznať šírku problematiky štátnej správy a samosprávy. A tak bez povinnosti preskúmať podrobne celý rozsah sporu a škody, ktoré občan utrpel od „spravodlivého“ štátneho alebo samosprávneho orgánu, sa neraz nekompromisne stavajú na stranu štátnych orgánov, aby údajne nedošlo k rozkladu právnosti v štáte pre „útoky“ neposlušných občanov na štát. Preto sa zdá, že dôkaznú situáciu odvolacie krajské súdy zmäkčujú v prospech štátnych inštitúcií a orgánov samosprávy.

Takýmto spôsobom sa ignoruje nielen nezákonnosť štátnych a samosprávnych orgánov, ktoré bývajú tiež pričasto prejavom skrytej korupcie alebo skrytých záujmov brániacich viaceré skupiny jedincov na úkor práv občanov. Tak sa SSP ako určitý dozor nad riadnym fungovaním administratívne slušného, nie byrokratického riadenia danej oblasti javí ako represívny, ktorý obhajuje nemorálny zamestnanecký aparát.

Prax uplatňovania SSP súdmi vyznieva potom tak, akoby zákon vždy porušovala len fyzická alebo právnická osoba, a nie štátny či samosprávny orgán. Tie majú právo nútiť, a teda skryte aj perzekvovať. Akoby sa im tým poskytoval mandát na porušovanie princípov viacerých zákonov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #štátna a samosprávna administratíva #občianskosúdne konania #Správny súdny poriadok