Ako na tom sme?

Obdobie sviatkov bolo ideálnou príležitosťou pripomenúť si, ako nám je na Slovensku v mnohom dobre. Nejde len o dramatické porovnania. To, že u nás človeku pri prechádzkach sviatočnými ulicami nehrozí teroristický útok. A neotravujú nás následné rozsiahle bezpečnostné opatrenia. Sme vôbec bezpečnou krajinou. Slovenské mestá majú oveľa nižšie úrovne kriminality ako mnoho miest západnej Európy.

04.01.2019 10:00
debata

Život môže mať aj iné výhody. Človek si ich uvedomí, až keď na chvíľu emigruje. Na Západe mu zrazu začnú chýbať veci, ktoré považoval za prirodzené. Napríklad, že u nás, podobne ako inde vo východnej Európe, nemáte problém z centra ktoréhokoľvek mesta byť o chvíľu v prírode.

Nehovoriac o sviatkoch. Tie naše sú predsa len v mnohom čarovnejšie a intímnejšie, ako to, čo človek zažije na Západe. To domáce čaro sa však vytratí okamžite, ako si začnete napríklad listovať stránkami väčšiny novín. Tam sa dokazuje nielen, že je u nás všetko nanič dnes, ale vlastne vždy bolo.

Neviem si celkom predstaviť, že by som v Neue Zürcher Zeitung čítal rozsiahly článok jedovito dokazujúci, že príbeh o Williamovi Tellovi je do značnej miery legendou. Alebo to, že zmluva medzi kantónmi Uri, Schwyz a Unterwalden z roku 1291 možno v skutočnosti bola podpísaná úplne inokedy. A že táto dohoda, dnes oslavovaná ako bájny začiatok helvétskej konfederácie, v danej dobe vôbec podobný význam nemala.

Na Slovensku by sa dalo veľmi príjemne žiť. Ak by sme vedeli niekoľko rokov pracovať na tom, aby sa napravilo fungovanie verejnej správy a niekoľko ďalších vecí.

Prípadne, že by londýnske Timesy vyšli s dvojstranou o tom, že Robin Hood je vymysleným príbehom a žiaden podobný dobrosrdečný zbojník nikdy neexistoval. So pseudointelek­tuálnymi zamysleniami, čo takáto legenda dokazuje o národnom charaktere.

U nás však existujú partie novinárov, ktoré pri prakticky každom výročí vydajú „objavné" články o tom, že historická postava Juraja Jánošíka sa nezhoduje s legendou. Alebo o tom, že máme v dejinách aj rozličné tragické udalosti. A akosi by sme sa za ne mali doteraz hanbiť.

Na podobných textoch sú bizarné dve veci. V prvom rade spomínaný jedovitý tón. A potom fakt, že autori sú vlastnou nevzdelanosťou fascinovaní tak, že úplne triviálne historické fakty vydávajú za niečo objavné.

Samozrejme, netreba zabúdať, že takéto postoje majú protipól v prihlúplych „pronárodných“ periodikách, ktoré vyrábajú ešte nezmyselnejšie články s cieľom údajne pozdvihnúť povedomie národa.

Posadnutosť politizovaním – histórie, súčasnosti aj budúcnosti – potom vedie k tomu, že prakticky nemáme sústredené diskusie o reálnych problémoch, ktoré treba riešiť, dlhodobo a sústredene. Chýba dokonca ani nie vôľa, ale jednoducho zamyslenie sa nad prioritami.

Nedávno sme mali komunálne voľby. Bratislavské Staré Mesto, kde bývam, má množstvo drobných problémov, ktoré roky niekto nerieši. Po pešej zóne sa voľne premávajú cyklisti, nikdy som nevidel mestského policajta, ktorý by ich zastavoval.

Dlažba v centre je v otrasnom stave. Netreba ani porovnania so západnou Európou. Aj v tej východnej by ste ťažko hľadali tak zle urobené povrchy námestí hlavných miest ako tu. Čo však vyhlásila nová starostka za svoju prioritu?

Inštalovanie kamier na monitorovanie ulíc. Ako by práve toto potrebovalo mesto, ktoré je, ešte raz, jednou z najbezpečnejších metropol Európy. Takto to často funguje nielen na komunálnej, ale aj národnej úrovni.

V zásade by sa na Slovensku dalo veľmi príjemne žiť. Ak by sme vedeli niekoľko rokov pracovať na tom, aby sa napravilo fungovanie verejnej správy a niekoľko ďalších vecí. Nie je to beznádejné očakávanie. Okrem iného však najprv treba trochu zmeniť obsah verejných diskusií.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Slovensko #komunálne voľby 2018 #úroveň vzdelania #neúcta k dejinám