Zatiaľ čo sesterský Smer-SD si nepočína zle, Česká strana sociálnodemokratická (ČSSD) smer načisto stratila. Jej konkurencia funguje mimoriadne kvalitne, až zdrvujúco. Najmä hnutie ANO. Strana je hlboko demoralizovaná, ochromená a jej predstavitelia namiesto toho, aby zapreli všetky sily k obnove životaschopnosti zvyškových štruktúr, zápasia o úbohé zvyšky moci. Veď ministerské, poslanecké a iné výslužky od premiéra Andreja Babiša majú, tak čo by si hlavy lámali. S radovým členstvom ani s voličmi vôbec nekomunikujú. Neuvedomujú si, čo sa s nimi stane, ak bude nevyhnutné začať stavať domácu ľavicu odznovu.
Prejavom trápnych sporov o prebendy či sinekúry bolo aj rázne odmietnutie návratu Jiřího Paroubka. O ňom si síce môžeme myslieť čokoľvek, ale okrem Miloša Zemana to bol jediný obratný vodca strany. Napokon, ČSSD už raz zachránil. Ale sirôtky Bohuslava Sobotku, strojcu hrozivého prepadu, nemajú svoju hlavu. Keď už uskutočnili, hoci neuveriteľne nepremysleným spôsobom, čistku, teraz musí všetko prebiehať v ich réžii. Aj keby išlo o smrť 140 rokov existujúcej strany.
Neriešené problémy v ČSSD sa vrstvili ako čoraz viac stlačovaná výbušnina, ktorá nakoniec o to intenzívnejšie explodovala v malom priestore.
Tiež nepočúvali rozumné rady, aby nominovali do Babišovho kabinetu mediálne zdatných ľudí alebo aby koalíciu s multimiliardárovou politickou divíziou odmietli. A potom sa reštaurovali v opozícii. Tak to predsa urobila iná bývalá „štátostrana“ – pravicová ODS. Jej vedenie na čele s profesorom politológie Petrom Fialom síce nie je dvakrát šikovné, ale má aspoň trpezlivosť. Trpezlivosť opakovať bezobsažné frázy, dištancovať sa od finančných škandálov (na ktoré aj tak nemajú toľko príležitostí) a čakať, až občania zabudnú na ich niekdajšie machinácie.
Sociálni demokrati však idú na to „od lesa“. Tiež čakajú, ale na zázrak, na to, že sa na politické pódium znesie deus ex machina (ruka božia). S veľkou pravdepodobnosťou čakajú márne. Marcový zjazd ČSSD nemôže nič vyriešiť, pretože jej zúfalo chýba vodcovská osobnosť, politický esprit i finančné prostriedky. Chýba všetko.
V strane zvíťazili hlúpi a bezfarební karieristi, ktorí stále hovorili o slušnosti v politike, čím zakrývali svoj egoizmus, neschopnosť a likvidovanie všetkého, čo ich nejako presahovalo. Oni sami alebo ich prisluhovači sa pokúšajú bez ostychu okrikovať dlhoročných vnútrostraníckych kritikov, či dokonca vyzývajú redakcie, aby ich články neuverejňovali.
Nemaľujem čerta na stenu, českí sociálni demokrati sú tam, kde sú. V zlom čase na zlom mieste. Žiaľ, nedokázali zareagovať na širšie politické zmeny vo svete a v domácom prostredí sa zbytočne nechali vyšachovať z hry spôsobom, ktorý sa dá ťažko charakterizovať. Neriešené problémy sa vrstvili ako čoraz viac stlačovaná výbušnina, ktorá nakoniec o to intenzívnejšie explodovala v malom priestore.
Preto pôvabne vyznievajú dávne slová prognostika Zemana, ktorý svojich vtedajších spolustraníkov vyzýval na absorbovanie najschopnejších ľudí, ktorí v KSČM zostali. Hovoril o vymretí myšlienkovo verných pohrobkov KSČ, o posledných akýchsi prežívajúcich dinosaurov. S trochou sarkastickej obrazotvornosti to viac-menej po rokoch vyzerá tak, že po dopade „slovenského“ meteoritu Babiša do Česka môžu „globálne ochladení“ v Poslaneckej snemovni prežiť skôr komunisti. Nezadlžení, zomknutí. Ak by sa mala sformovať budúca ľavica, tak zrejme okolo nich. Nová strana, po ktorej naštvaní ľavicoví intelektuáli roky volajú.