Farmári, predovšetkým majitelia veľkochovov dobytka, a ťažiari sa tešia. Ochranári a zástupcovia domorodých kmeňov, ktorých území sa vyhláška týka, sú zdesení. Ak sa totiž zoberie do úvahy aj
Bolsonarov sľub liberalizovať nadobúdanie a vlastnenie zbraní, je viac ako isté, že ku konfliktom ťažiarov s domorodcami, ktorí sa pokúšajú brániť svoje kmeňové teritóriá, bude dochádzať častejšie a s veľkou pravdepodobnosťou budú aj krvavejšie ako dosiaľ.Len v posledných niekoľkých rokoch bolo pritom v oblasti zdokumentovaných množstvo prípadov fyzickej likvidácie celých kmeňov, ktoré sa priplietli do cesty ťažiarom. Triezve odhady predpokladajú, že ani zďaleka neboli zdokumentované, nie to ešte vyšetrené, všetky takéto prípady. Oblasť amazonského pralesa je skrátka príliš veľká.
Ide teda o ďalšiu kapitolu v boji o pôdu, ktorý sa podľa filozofa Fredrica Jamesona skrýva za väčšinou súčasných sociálnych bojov? Alebo o pokračovanie osadníckeho alebo farmárskeho kolonializmu, ktorý je podľa Noama Chomského ten najhorší zo všetkých kolonializmov, lebo kvôli získaniu pôdy odstraňuje pôvodné obyvateľstvo?
Ochrancovia ľudských práv i zástupcovia domorodcov o tom nepochybujú. Dejiny osídľovania Ameriky sa zjavne neskončili a príkladov nerešpektovania kmeňového vlastníctva pôdy i práva na život domorodcov je až príliš veľa na to, aby ich bolo možné ignorovať. Zvlášť ak sú aj v Spojených štátoch amerických či Kanade, ktoré máme vo zvyku si spájať s vládou zákona a rešpektovaním ľudských práv, aj v súčasnosti porušované práva domorodých kmeňov aj na tom malom území čo im po storočiach osídľovania a vyvražďovania ostalo. Napríklad pri stavbe plynovodov a ropovodov, ktoré podporujú súčasné vlády v týchto krajinách.
Bolsonaro a jeho podporovatelia, predovšetkým z radov veľkochovateľov, považujú oblasť Amazónie za obrovský a z ich pohľadu nevyužitý zdroj – pôdy, dreva a ďalších surovín, ktoré sa nachádzajú v podzemí. V oblasti sa už teraz, zväčša ilegálne, ťaží ropa a zlato, čo spôsobuje devastáciu obrovských oblastí spolu s kontamináciou pôdy a vody.
Pre brazílskych bezzemkov je zase oblasť Amazónie možnosťou, ako uniknúť z absolútnej chudoby – vypaľujú les, aby získali aspoň kúsok pôdy, ktorá môže uživiť ich a ich rodiny. Takto získaná pôda je však ako-tak úrodná iba dva-tri roky. Potom z nej dažde zmyjú aj to málo živín, čo v nej ešte ostalo, a rodina musí vypáliť ďalší kus lesa. Aj to prispieva k tomu, že ročne sa v Amazónii odlesní územie väčšie než celé Slovensko.
Bolsonaro, ktorý zlegalizoval masívne odlesňovanie v Amazónii, považuje klimatické zmeny za výmysel neomarxistov. Otázka je, aké stanovisko zaujme EÚ, ktorá sa stavia do pozície lídra v boji s klimatickými zmenami.
Amazonský prales, ktorého najväčšia časť leží na území Brazílie, je právom označovaný za zelené pľúca planéty. Lesy, zvlášť tie s rozlohou Amazónie, zasa prispievajú k odstraňovaniu skleníkových plynov z atmosféry. Dažďový prales navyše zbavuje atmosféru uhlíka aj v zime, keď lesy na severnej pologuli „nepracujú“. Deforestácia, naopak, produkciu skleníkových plynov zvyšuje, a to nielen vypaľovaním lesa, ale aj uvoľňovaním plynov z odkrytej pôdy. Odlesnená krajina sa následne prehrieva a vysušuje omnoho rýchlejšie než krajina zalesnená, a vo vysušenej krajine sa omnoho ťažšie uchytia nové stromy než v prirodzenom lese. Pri lese s rozlohou amazonského pralesa nie je zanedbateľný ani efekt evaporácie, ktorým stromy ochladzujú vzduch vo svojom okolí.
Bolsonarov boj o využitie Amazónie sa tak stáva celosvetovým problémom. Už minuloročné klimatologické správy poukazovali na to, že klimatické zmeny prebiehajú omnoho rýchlejšie, než predpokladali staršie predikcie, a mnohé ukazovatele naznačujú, že možno očakávať ich ďalšie zrýchlenie. Ako prvá pomoc je vo viacerých dokumentoch OSN i vo vedeckých správach odporúčané zalesňovanie.
Bolsonaro však klimatické zmeny považuje za výmysel neomarxistov, takže klimatickými dôsledkami svojej politiky sa určite nedá vyrušovať. Otázka je, aké stanovisko zaujme Európska únia, ktorá sa stavia do pozície lídra v boji s klimatickými zmenami. Môžeme očakávať zákaz dovozu brazílskeho hovädzieho, cukru alebo dreva? Možno to ostane len na európskych, a tým aj na slovenských spotrebiteľoch. Ako upozorňoval sociológ Ulrich Beck, posledná moc, ktorou disponujeme, je moc bojkotu.