Refeudalizácia Maďarska napreduje

U našich južných susedov sa dejú zaujímavé veci. Orbánova vláda vynakladá veľké úsilie, aby vrátila všetko do stavu pred veľkou apokalypsou, ktorá postihla horthyovské Maďarsko koncom druhej svetovej vojny. Prepisujú sa dejiny, premenúvajú sa verejné priestranstvá, z kultúrneho života sa vytláčajú liberálne uvažujúci spisovatelia, režiséri a umelci.

13.01.2019 09:00
debata (97)

Tajomne sa odstraňujú sochy takých osobností, akými boli Mihály Károlyi, György Lukács či Imre Nagy, a nahradzujú sa pamätníkmi pripomínajúcimi „zlatý vek“ Uhorska a potrianonského Maďarska.

Vymizli opozičné denníky. Regionálne noviny a rozhlasové frekvencie si osvojil Fidesz, a iba jeden televízny kanál a jedna rozhlasová stanica šíria nezávislé informácie – sú však dostupné len v blízkom okolí hlavného mesta. V redakciách printových médií existujú zoznamy publicistov, ktorých opozičné názory sa nesmú zverejňovať.

Iba súdnictvo zostáva zatiaľ relatívne nezávislé. Kontrola súdnej moci by znamenala možnosť dohliadať na opozíciu, čo nepochybne bude úmyslom Orbánovej administratívy v tomto roku v podobe tzv. správnych súdov, ktorým budú súdne rady podliehať. Vzorom Orbána je Jaroslaw Kaczyński, ktorý už poľské súdnictvo kontroluje.

Maďarská spoločnosť sa mení na iliberálnu. Miznú triedne a pluralistické záujmy a namiesto nich sa objavuje nový fenomén – refeudalizácia.

Viktor Orbán oproti minulým rokom zmiernil svoju nacionalistickú rétoriku, ako aj odpor voči cudzincom, no nezdá sa, že to súvisí s populizmom. Jeho postoje k politike EÚ sa dajú skôr označiť za snahu zviditeľniť sa. Ale „aj s tým možno polemizovať, pretože Orbán sa zaujíma iba o moc“, konštatuje známa filozofka Ágnes Hellerová. Odkedy sa stal premiérom, sústreďuje moc do vlastných rúk. Jeho vládnutie pripomína prax tyranov. V Maďarsku sa naozaj nedeje nič, čo nechce Orbán, a stane sa všetko, čo si zaželá. Musia s ním všetci súhlasiť, iný názor netoleruje.

Maďarská spoločnosť sa mení na iliberálnu. Miznú triedne a pluralistické záujmy a namiesto nich sa objavuje nový fenomén – refeudalizácia. Badať tam aj iný druh korupcie. Tradične pod ňou rozumieme to, keď zámožnejší podplatia politika, ktorý im na revanš zabezpečí želané ekonomické výhody. V podmienkach refeudalizácie korupcia funguje opačne. Vládnuca strana si „udeľovaním lén“ v podobe trafík, kasín a verejných objednávok účinne buduje sebe podriadenú oligarchiu.

Dobrým príkladom je starosta mestečka Felcsút Lőrinc Mészáros. Orbánov priateľ z detstva, pôvodným povolaním inštalatér plynových zariadení. V priebehu niekoľkých rokov nadobudol neslýchaný majetok a dnes patrí k najbohatším ľuďom na svete. Vlastní údajne polovicu Maďarska. Všetci vedia, že sú to Orbánove peniaze a nie Mészárosove, ale nik to nemôže dokázať.

Posledným produktom „politiky národnej súčinnosti“ pri procese refeudalizácie je tzv. otrokársky zákon, prijatý koncom minulého roka za škandalóznych okolností. Parlament odobril novelu zákonníka práce s príkazom „pracovať o štyri stovky hodín viac a dostať výplatu o tri roky“. Ide o reálny návrat do éry zemepánov či raného kapitalizmu, keď nebol ustanovený osemhodinový pracovný čas.

Samozrejme, taký zákon je nutný tam, kde je akútny nedostatok pracovnej sily. Imigranti však ako náhradná pracovná sila nevyhovujú. George Soros je persona non grata, lebo údajne organizuje príliv utečencov a spriada úklady proti Maďarsku. Aj vypudenie Stredoeurópskej univerzity z Budapešti bolo vraj nevyhnutné, lebo do maďarstva nič cudzie nepatrí. Tieto maniere Orbán odkopíroval od tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, ktorý podobne postupuje voči moslimskému učencovi Fethullahovi Gülenovi.

Organizátori predvianočných demonštrácií dostali nespokojných občanov do ulíc. Opozícia sa prebúdza, pripravuje ďalšie masové protesty. Odbory zase hrozia generálnym štrajkom. Tradičné cirkvi, ktoré dostávajú štátnu podporu, zatiaľ mlčia. Svedčí to o tom, že Maďarsko je silne sekulárne a zdá sa, že aj závislé od vládnej moci.

Orbán si udržiava moc vďaka hlasu väčšiny. V Maďarsku sa obsah demokratických hodnôt mení pomaly, ale isto na iliberálny, kde väčšina štátneho majetku sa dostáva do rúk vládnucej oligarchie. Tá však zisky neprerozdeľuje.

Dlho sa zdalo, že najschopnejšou opozíciou voči iliberálnej demokracii bude Jobbik, ktorý však otočil a začal byť skôr stredopravicovo orientovaný. Fidesz sa, naopak, vydal cestou krajnej pravice. Za obratom Jobbiku stojí bývalý predseda Gábor Vona, ktorý v posledných voľbách získal len 20 percent hlasov a rezignoval zo svojej funkcie.

Strana sa rozdelila a odídenci kreovali novú. Politológovia síce hovoria, že nie je rasistická, ale fakt, že podporuje Fidesz, nahovára, že je krajne pravicová. Neočakáva sa, že ju Fidesz pohltí, lebo potrebuje alternatívnu radikálnu stranu na odlákanie voličskej základne Jobbiku.

Orbánovým leitmotívom zostáva „ochrana kresťanskej“ kultúry Karpatskej kotliny. Fidesz je vraj odhodlaný brániť celú Európu pred infiltráciou islamu podobne ako v časoch osmanskej expanzie v 16. až 18. storočí.

© Autorské práva vyhradené

97 debata chyba
Viac na túto tému: #Viktor Orbán #Fidesz #kontrola súdnej moci #iliberálna spoločnosť #refeudalizácia