Je dobré, že personálne zloženie Ústavného súdu vyvolalo záujem spoločnosti, lebo táto inštitúcia nadobúda v postmodernej neusporiadanosti a premenlivosti mocenský význam. Ústavné súdy, slovenský nevynímajúc, už zvrátili zámery vlády aj parlamentnej väčšiny.
Na súde v Košiciach skončilo obmedzenie zisku zdravotných poisťovní aj právomoc prezidenta, vlády a parlamentu odvolávať nimi vymenovaných členov Súdnej rady SR. Rušenie rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci v záujme ochrany ľudských práv patrí do každodennosti Ústavného súdu.
Kde je moc, tam je aj politika. A tak sa strany prirodzene usilujú, aby sa sudcami Ústavného súdu stali právnické osobnosti im blízkeho ideovo-politického zamerania. Vedia, že zložením sľubu sa takýto sudca dostáva objektívne do nezávislej situácie. Legálne mu nie je čo dať, ani čo vziať. Odporúčania straníckych sekretariátov a lobistov ho nebudú zaujímať, ale ostane mu jeho celoživotné ideovo-politické presvedčenie.
Odporúčania straníckych sekretariátov a lobistov ústavného sudcu nebudú zaujímať, ale ostane mu jeho celoživotné ideovo-politické presvedčenie.
Práve o tom malom počte hodnotovo citlivých a mocensky významných vecí asi bude ináč hlasovať katolícky konzervatívec, liberál alebo socialista. Národná rada aj prezident sú a majú byť politickými orgánmi a ústava im zveruje výber sudcov Ústavného súdu, teda počíta s ich politickou voľbou.
Na Ústavnom súde sa odbornosť sudcu stáva predpokladom jeho práce i prostriedkom a limitom presadzovania jeho ideovej orientácie. Len kvalitnou právnickou argumentáciou presvedčí sudca svojich kolegov a odôvodní rozhodnutie. Profesionalita mu zároveň nedovolí, či „právo nepustí“, spraviť krok za určitú hranicu, aj keby ho jeho ideály lákali.
Predpovede voľby a vymenúvania ústavných sudcov by preto mali zohľadniť politické reálie Slovenska, kde nemožno očakávať spojenie zmarenia voľby kandidátov v parlamente s nečinnosťou hlavy štátu spočívajúcou v nevymenovaní nového predsedu Ústavného súdu z ostávajúcej štvorice sudcov, ktoré by pri určitom výklade ústavy mohlo viesť k nemožnosti novozvoleného prezidenta zložiť sľub a k vymenovaniu nových ústavných sudcov predsedom parlamentu. Ak by sa všetci uvedení aktéri dohodli, tak zvolia kandidátov a vymenujú sudcov podľa svojej vôle.
Bez ambície zapojiť sa do verejného kádrovania uchádzačov o funkcie ústavných sudcov možno pripomenúť, že na Slovensku je našťastie viac, ako trinásť právnických osobností vhodných pre tieto posty, a tak po výbere kohokoľvek ostane otázka, či by niekto iný nebol ešte lepším sudcom. Dehonestujúce útoky si však nezaslúži žiadny z uchádzačov.
Nikto nie je a nemôže ani byť plne pripravený na náročnú funkciu ústavného sudcu. Azda najbližšie k vyhoveniu jej požiadavkám majú uchádzači, ktorí ju už v dávnejšej minulosti zastávali – no nevstúpiš dva razy do tej istej rieky…
Rozhodovanie v kontextoch Európskej únie, Rady Európy a medzinárodného práva je novou výzvou. Každý sa bude musieť mnohému za pochodu učiť, a zároveň prinesie svoje znalosti a skúsenosti. Právny vedec zvládne náročné interpretačné problémy, ale bežné procesné postupy mu budú cudzie. Dlhoročný sudca prinesie erudíciu a metodiku svojej práce, no možno narazí na mechanizmus fungovania ústavných inštitúcií či organizáciu volieb, ktorým rozumie bývalý politik.
Začiatky nových sudcov sú vždy ťažké a úroveň posledných rokov práce svojich predchodcov obvykle dosiahnu a hádam i prekročia až neskôr. Súčasné fungovanie Ústavného súdu určuje štandard, ktorý aj tí najlepší budúci sudcovia splnia až po istom čase práce v Košiciach.