Oslavy eura sa nekonajú

Prvým januárom 1999 sa začala história eura ako jediného zákonného platidla v eurozóne spočiatku len pre bezhotovostný platobný styk a od 1. januára 2002 už aj pre hotovostné platby.

21.01.2019 09:00
debata

Pri desaťročí eura odzneli slávnostné reči. Vtedajší prezident Európskej centrálnej banky Jean-Claude Trichet chválil stabilitu eura, aby o rok nato vypukla jeho kríza a s ním kríza eurozóny. Dvadsiate výročie eura už nie je v popredí záujmu.

Spojené štáty a európska mena

Britský historik Adam Tooze vo svojej novej knihe Krach (Crashed. Allen Lane, 2018) s podtitulom Ako desaťročie finančnej krízy zmenilo svet, odhaľuje prekvapujúce informácie o tom, ako sa prezident Barack Obama a jeho minister financií Timothy Geithner viackrát snažili presviedčať európskych lídrov: „Robte to isté, ako my.“ Mali na mysli politiku FED – americkej centrálnej banky, ktorá zachraňovala americkú ekonomiku i dolár, a to úspešne.

Boli to rady nad zlato. Žiaľ, trvalo neprípustne dlho, pokiaľ to Angela Merkelová a ďalší pochopili a prezident ECB Mario Draghi začal konať.

Obama ani Geithner neradili celkom nezištne. Nepochybne aj z obavy, aby kríza eurozóny „nenakazila“ hospodárstvo USA, ktoré prekonávalo dôsledky finančnej krízy z roku 2008. Okrem toho Európska únia nebola v tom čase pre Spojené štáty nepriateľom, ako sa o niekoľko rokov neskôr o nej vyjadril Obamov nástupca v Bielom dome.

Podľa správy MMF tzv. daňový balíček a nové výdavky na obranu budú mať v tomto roku za následok rast deficitu ekonomiky USA na úroveň, ktorú USA dosahovali počas vojny vo Vietname.

Prezidenta Donalda Trumpa zaujíma Amerika, a nie Európska únia, povedal. Časy, keď Spojené štáty v EÚ či v jej predchodcovi Európskych spoločenstvách mali záruku, že komunizmus zo štátov sovietskeho bloku sa nebude šíriť do západnej Európy, sú už preč. Únia v očiach Washingtonu celkom pochopiteľne stratila na váhe.

Trumpova administratíva heslo „America First“ chápe však tak, že každého iného treba pokladať za súpera, a nie partnera. Obamom sa skončila snaha o hľadanie spoločných riešení, ktoré sa naposledy osvedčili počas druhej najväčšej krízy kapitalizmu, keď neformálne zoskupenie G20 zamedzilo vzniku obchodnej vojny. Tá by Veľkú recesiu zmenila na Veľkú depresiu, ako to bolo po roku 1929.

Trumpove spory s MMF

Súčasný prezident USA je presvedčený, že obchodná vojna, resp. politika, ktorá k nej vedie, je spôsobom, ako znovu industrializovať Spojené štáty, zvýšiť rast a zamestnanosť. Dostal sa do sporu i s Medzinárodným menovým fondom, ktorý sa ťahá už od polovice minulého roka.

Správa MMF o ekonomike USA poukázala na to, že „daňový balíček“ a nové výdavky na obranu budú mať v roku 2019 za následok rast deficitu na 4,5 percenta HDP, teda úroveň, ktorú USA dosiahli počas vojny vo Vietname. Šéfka fondu Christine Lagardeová zdôvodňovala, že dôsledkom toho porastie inflácia a FED bude musieť zvyšovať úrokové sadzby. Práve preto Trump neskôr, keď sa Lagardeovej slová naplnili, FED podozrieval, že sa „zbláznila“.

Okrem toho riport MMF spochybnil, že daňový stimul bude mať dlhotrvajúci pozitívny dosah na rast hospodárstva, ako predpovedal Trump. Navyše šéfka fondu si dovolila kritizovať americký protekcionizmus a jeho možné dôsledky na globálny rast.

Nepochybne aj pre tieto rozpory minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo na schôdzke NATO začiatkom decembra 2018 v Bruseli v súvislosti s MMF a so Svetovou bankou ohlásil, že americká administratíva chystá plán, ako ich „preorientovať“. Možno by to malo byť impulzom pre EÚ, aby urýchlila transformáciu tzv. druhého eurovalu (Európskeho stabilizačného mechanizmu) na Európsky menový fond.

Tandem Macron – Merkelová

Názory na udržateľnosť eura a eurozóny sa odlišujú. Podľa jedných je to politický projekt a pokiaľ sa zachová jeho politická podpora, prežije. Podľa druhého názorového prúdu je nevyhnutné uskutočniť zásadné kroky k dostavbe „architektúry“ eurozóny ako dobudovanie bankovej a fiškálnej únie, ktorej súčasťou by mala byť transferová únia a spoločné ručenie za dlhy, a vznik politickej únie.

Vnútorné oslabenie francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona hnutím žltých viest a blížiaci sa politický dôchodok nemeckej kancelárky, európske voľby v máji tohto roku, v ktorých mobilizácia euroskeptických strán môže viesť naozaj k tomu, že budú druhou najsilnejšou frakciou v europarlamente, hrozia poklesom politickej podpory eura a zároveň môžu znamenať aj stop reformám eurozóny.

S blížiacim sa vypršaním mandátu prezidenta ECB Draghiho bude sa treba rozhodnúť o jeho nástupcovi. Je otázne, ako by bolo euro dopadlo, keby v čase jeho krízy stál na čele ECB konzervatívny technokrat Trichet alebo jeho predchodca Wim Duisenberg. Pravdepodobne by žiaden z nich nepovedal neuváženú vetu o záchrane eura, nech to stojí čokoľvek, a napokon sa odhodlal k opatreniam na hrane zákona.

Treba len dúfať, že to nebude guvernér Bundesbanky Jens Weidmann, najtvrdší oponent Draghiho, ktorý dokonca požadoval pre Nemecko v decíznom orgáne ECB právo veta.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #eurozóna #Európska centrálna banka #Jens Weidmann #Mario Draghi #výročie eura #Timothy Geithner