Hoci prejavy nespokojnosti s domácou politikou prezidenta Emmanuela Macrona tleli hlavne na sociálnych sieťach už predtým, protestné hnutie vzniklo spontánne v novembri 2018. Najprv to bolo v reakcii na plánované zvyšovanie daní z pohonných hmôt, ktoré by nepriaznivo zasiahlo najmä farmárov a pracovníkov dochádzajúcich za prácou do miest. K týmto skupinám osôb sa však v štáte, kde majú verejné vyjadrenia nesúhlasu, uličné protesty a demonštrácie dlhú tradíciu, rýchlo pridali aj ďalší nespokojenci s Macronovou vládou – robotníci, drobní podnikatelia, študenti, ekologickí aktivisti, stredná trieda, ale i radikáli a anarchisti.
Protestujúci sformulovali 25 rôznorodých požiadaviek, imperatívne predložených vláde a prezidentovi. Medzi ne patria okrem mzdových, daňových, penzijných a iných pracovných/ekonomických reforiem aj požiadavky sociálne, politické, environmentálne, ako aj tie z oblasti školstva, bývania, zdravotníctva či zahraničnej politiky. Žlté vesty zároveň artikulovali nezodpovedané otázky týkajúce sa regulácie prisťahovalectva do krajiny, azylovej politiky, integrácie cudzincov i geopolitické požiadavky potenciálne ovplyvňujúce migračnú politiku Francúzska v blízkej budúcnosti.
Jednou z uvedených základných požiadaviek je „zabrániť tokom migrantov, ktorých nie je možné prijať, resp. integrovať s ohľadom na hlbokú civilizačnú krízu, ktorú prežívame“. Jasným odkazom súčasnej Macronovej nejasne profilovanej migračnej politike sú sprievodné požiadavky na efektívnejšie riešenie príčin nelegálnej migrácie, na návrat neúspešných žiadateľov o azyl do krajín pôvodu alebo na zavedenie skutočnej integračnej politiky pre migrantov. Ako protestujúci doslovne uvádzajú, „žiť vo Francúzsku znamená stať sa Francúzom (za pomoci certifikovaných kurzov francúzskeho jazyka, histórie krajiny a občianskej výchovy)“. Časť Žltých viest sa stavia aj proti nedávno schválenému Migračnému paktu OSN.
V tomto kontexte nie je prekvapujúca ani požiadavka na ukončenie mediálneho monopolu, sprístupnenie médií občanom a zaručenie plurality názorov, ako i na odstránenie všetkej ideológie zo škôl. Ako vidieť, Žlté vesty chápu túto problematiku podstatne inak ako Macron (známy ostrou kritikou krajín V4 navonok, ale nedostatočným bojom proti nelegálnej migrácii a neúspešnými multikultúrnymi prístupmi v integrácii migrantov doma). Ich pohľad je tzv. promigračnými progresivistami z Bruselu či rôznych liberálnych inštitúcií nálepkovaný typicky ako politicky nekorektný a tentoraz ľavicovo populistický.
Podľa údajov Eurostatu žilo v roku 2017 vo Francúzsku až 8,1 milióna osôb narodených v zahraničí (cca 12 % z celkového počtu 67 miliónov obyvateľov). Z toho bolo 6 miliónov narodených v tretích krajinách, teda mimo Európskej únie. Podľa odhadov je počet Francúzov s tzv. migračným pozadím, teda osôb, ktorých aspoň jeden rodič pochádza zo zahraničia, ešte vyšší. Je tak úplne legitímne, že sa občania k problémom spojeným s vysokou mierou imigrácie a evidentným ťažkostiam s integráciou mnohých skupín migrantov vyjadrujú a žiadajú od svojich najvyšších ústavných reprezentantov konkrétne, efektívne a rýchle riešenia.
Jasným odkazom súčasnej Macronovej nejasne profilovanej migračnej politike sú sprievodné požiadavky na efektívnejšie riešenie príčin nelegálnej migrácie.
Ešte alarmujúcejšie pre Macrona sú však požiadavky smerujúce k stiahnutiu francúzskych vojakov zo zahraničia, vystúpeniu krajiny z EÚ a NATO či jeho abdikácii. Obzvlášť „frexit“ by zrejme zničil celý, od volieb starostlivo budovaný imidž Macrona ako obhajcu globalizácie, migrácie a liberalizmu v Európe. Preto sa pokúsil najprv hnutie zdiskreditovať (čomu pomohli násilne výčiny anarchistov v uliciach). Žlté vesty sa však dokážu dostatočne mobilizovať každú sobotu aj v novom roku, ich podpora je medzi obyvateľstvom stále značne vysoká a dokonca vznikli analogické hnutia organizujúce protesty vo vyše 20 štátoch sveta. Dokonca aj u nás sa formuje Hnutie žlté vesty Slovensko so zatiaľ veľmi komornou účasťou na protestoch.
Konfrontovaný s nepríjemnou realitou Macron urobil ústupky z pripravovaných opatrení a 13. januára vyzval občanov na veľkú národnú diskusiu o problémoch. Práve otázky týkajúce sa migrácie sa čiastočne stali kameňom úrazu; pôvodne sa nemalo o nich diskutovať. Napokon však medzi diskutované témy zaradil aj otázku, čo navrhujú občania na zlepšenie procesu integrácie migrantov do francúzskeho národa, ako aj to, či si prajú zavedenie ročných kvót parlamentom. Odpovede budú určite veľmi zaujímavé a môžu zmeniť dlhoročné ponímanie migrácie a charakter migračnej politiky nielen vo Francúzsku.